Petrák, Grӧhling, Hipš – a chýbajúci Kovács

Predvolebnú kampaň sledujem z Nepálu. Verte mi, je to lepšie, keď v tomto dianí nie ste priamo ponorení a z takej diaľky to predsa len môžete vnímať o niečo vlažnejšie.

No hnevajú ma dve veci. Voliť nebudem môcť. Napriek tomu, že som požiadal o možnosť voľby zo zahraničia v dostatočnom predstihu a štát mi sľúbil, že mi hlasovacie materiály včas pošle, nič také sa nestalo a nič mi neprišlo. Aj keď by mi volebné lístky boli do Káthmandu doručené trebárs dnes alebo zajtra, už to nestihnem. Zásielka na Slovensko sa normálne nedostane z Nepálu skôr ako za dva tri týždne. Tu teda štát zase zlyhal a uprel mi právo byť plnoprávnym občanom svojej krajiny.

No ale o druhej veci, ktorá ma hnevá, by som teraz rád povedal viac. Čiastočne som to už na tejto platforme spomínal v súvislosti s kandidátkou SNS Lubyovou, ktorá by sa asi rada znovu videla na školskej ministerskej stoličke. A vo svojej kampani kadečo sľubuje. K nej už len toľko, že za kandidátku ako je ona má hovoriť jej ministerská minulosť a končiaca prítomnosť, žiadne sľuby. Na ich plnenie predsa mala čas, no a má smolu, že my tú jej krátku ministerskú minulosť poznáme. Škandály, škandáliky, arogancia, tsunami prázdnych slov a nekvalifikovanosť pre správu rezortu. Namôjveru nepoznám príčetného človeka, ktoré by jej pôsobenie považoval za úspešné.

Petrákovské pianisimmo

Rovnako ako s Lubyovou je to aj s druhým vládnym expertom na školstvo, tentoraz zo Smeru, predsedom školského výboru parlamentu, Ľubomírom Petrákom. Keď ho v predvolebných debatách sledujem a počúvam, otvára sa mi nožík vo vrecku. Akoby rozprával človek, ktorý nežije na Slovensku alebo ktorý rozpráva o inej krajine a jeho školstve, ako je Slovensko.

Áno, chybičky krásy priznáva, ale vlastne sú len také drobnejšie a treba ich tak inštalatérsky napraviť a bude ako má byť. V jednej z posledných debát na aktualitách.sk (11.2.2020) popri inom konštatuje, že slovenské školstvo nepotrebuje väčšie zmeny, nepotrebuje reformu, lebo riaditelia a učitelia sú z reforiem už unavení a chcú mať len pokoj na prácu.

Nuž áno, so zmenou školstva na Slovensku to bude ťažké. Lebo tí učitelia a riaditelia sú z reforiem unavení. No nie preto, že by dajaká bola náročná a zobrala im energiu, ale preto, že za tie dlhé roky žiadna reforma, do ktorej boli vtiahnutí, nevyšla a zbabralo sa čo sa dá. Kto by teda chcel podstúpiť ďalšie kamidkadze?

Pán Petrák už teda učiteľov obťažovať nechce (a bolo by fajn, keby to tak bolo a nechal všetko aj s jeho stranou už definitívne tak). Spackané reformy školstva posledných vlád však znamenajú celkom iné. Upadajúce školstvo sa bude musieť odraziť, reštartovať a nabrať nový dych. A to bez radikálnejších zmien nepôjde. Petrákovská stratégia celý tento proces len oddialila a všetko sťažila.

V tej spomínanej debate sa diskutovalo o jednej veľmi vážnej otázke, o potenciálnych zmenách obsahu vzdelávania. V logike pána Petráka ani tu netreba nič závažnejšie riešiť, len prispôsobiť obsah trošku dobe a dobrú prácu s obsahom vykoná každý učiteľ sám, lebo veď „každý je individualita“. Tak tu mi už rozum úplne zastal. Ľudia s takýmto postojom dlhé roky spravovali naše školstvo. Som hlboko presvedčený, že pán Petrák nemá ani potuchy, čo kurikulum je a čo jeho celkové nastavenie dokáže spraviť s celým školským systémom.

 Ja len pripomeniem, že náš obsah vzdelávania základných škôl je na štátnej úrovni spracovaný prístupom starým aspoň sedemdesiat rokov a u ž dávno prestal korešpondovať s moderným nastavením obsahu vzdelávania v iných krajinách. Je rozkúskovaný, nezmyselne detailizovaný, nesúrodý, budovaný pre každý predmet a každý vzdelávací stupeň ad hoc. Nesleduje takmer žiadnu líniu všeobecného vzdelávania, nesleduje dlhodobo rozvoj schopností žiakov naprieč školskej dochádzky. Je to mozaika rozparcelovaných „učív“ zaobalených pri každom predmete a stupni vatou prázdnych slov, ktoré nie sú pre nikoho potrebné a k ničomu nezaväzujú.

Odvážnejší no nedôslední

Pán Petrák zjavne netuší, že zmena obsahu vzdelávania nespočíva vo výmene týchto „učív“. Netuší, že problém slovenského obsahu vzdelávania je v absentujúcej ucelenosti tohto obsahu, v tom, ako postupuje zo stupňa na stupeň, ako sa podieľa na formovaní konkrétnych a komplexných schopností žiakov počas celej dochádzky do školy. A tiež o tom, ako vôbec vymedziť, k čomu vzdelávanie smeruje, čo k tomu povie štát a ako sa na tom budú podieľať učitelia a školy.

Petrákovi v uvedenej debate kontrovali Juraj Hipš a Braňo Grӧhling. Obaja s dobrým odhodlaním a lepším porozumením, že s obsahom vzdelávania treba naložiť radikálnejšie. Lenže Juraj Hipš si trochu pletie kurikulum s metodikou vyučovania. Obsah vzdelávania by redukoval, menil by prístup k vyučovaniu a to všetko chce najprv robiť len v parciálnych oblastiach vzdelávacích programov tak, že to bude postupne experimentálne overovať. Tu sa mýli zásadne. Rozhodnutie o celkovej povahe štátneho kurikula, ktoré bude treba urobiť,  nie je nič, čo sa  má či dá experimentálne overovať. Je to jednoducho ideové opatrenie adaptované na možnosti a potreby konkrétnej krajiny a opierajúce sa o už overené prístupy v iných školských systémoch.

Braňo Grӧhling už podal rozumnejší návrh. Veľakrát som sa ním na túto tému osobne bavil a veľmi dobre vie, že ak chceme mať obsah vzdelávania lepší, musí sa zmeniť jeho štruktúra. V tom zmysle, že centrálne kurikulum nemôže ísť detailne rok po roku, ale musíme začať vnímať obsah vzdelávania na pozadí nárastu kapacít detí v určitých celkoch a dlhodobejších úsekoch. Len som nechápal, ako túto myšlienku mohol spojiť s celkom iným, u nás síce populárnym, ale dosť nezmyselným klasickým nápadom 70:30. Že teda štát predpíše 70 percent učiva a ostatné je v rukách školy a učiteľa. Ide o dva nesúrodné návrhy. Kurikulum pre širšie úseky nepotrebuje vymedzovať žiadne podiely, lebo je už v princípe otvorené. Logika 70:30 je náplasťou na režim, keď štát chce predpisovať obsah detailne. Tých 70 percent znamená podiel vymedzenia detailného obsahu. No a do dôsledkov je to vlastne aj tak holý nezmysel. Ak kurikulum napríklad vymedzí, že deti majú v treťom ročníku vedieť plynule čítať v rodnom jazyku, tak to teda nemá byť na 100 percent? Alebo abeceda od A po R od štátu a od S po Z podľa zváženia učiteľa?

Silný hráč v absencii  

Možno by celá tá debata zúčastnených o zmenách vo vzdelávaní, a trebárs aj o cestách ako treba pristúpiť k zmene obsahu vzdelávania bola úplnejšia, ak by sa jej zúčastnil aj ďalší silný hráč, Michal Kovács, tímlíder pre školstvo zo strany Za ľudí. Neviem, prečo tam nebol a ani mi neprislúcha sa na to pýtať. Ale je to škoda. Pre debatu samotnú a tiež aj pre samotných poslucháčov. Určite by bola úplnejšia.

Nahota Petráka by vynikla dokonale a poslucháč by získal kvalifikovanejší pohľad na tému. Viem to s istotou. S Michalom Kovácsom sme okrem iných vecí týkajúcich sa vzdelávania nespočetnekrát riešili práve otázku čo s obsahom vzdelávania a ako sa dá zvládnuť jeho rozumné nastavenie pre najbližšiu budúcnosť. Zrekonštruovali sme minulosť, preskúmali prítomnosť a dôkladne sme prešli reformy obsahu vzdelávania v krajinách, ktoré dnes majú výborné vzdelávacie systémy. Víziu máme jasnú, ucelenú a dobre zdôvodnenú (pozri napr. tu: https://www.skolskyportal.sk/brano-pupala-hovori/co-je-problem-slovenskych-skolskych-osnov alebo tiež tu:  https://www.postoj.sk/51732/naucime-ich-traviacu-sustavu-holuba-no-oni-nepochopia-zmluvu-k-hypoteke). Sám sa tejto téme venujem vlastne celý profesionálny život. A svoje poznatky teraz vnášam do politického ringu.

Som rád, že mnohé z nich začali v kurikulárnej politike rezonovať a takisto som rád, že niektorí politici, ako pred pár rokmi Braňo Grӧhling, ma vyzvali, aby som ich týmto smerom aj formuloval. No až s príchodom strany Za ľudí na scénu a so samotným Michalom Kovácsom stratégie zmeny obsahu vzdelávania riešime hlbšie a do detailov. A som rovnako rád, že som v ňom našiel veľmi otvoreného a rozumného človeka, ktorého dynamika, pružnosť uvažovania, schopnosť počúvať a riešiť problémy, ako aj doterajšie životné skúsenosti mi (výnimočne) umožňujú povedať, že je to človek, ktorý napĺňa moje predstavy spoľahlivého ministra školstva. Ako akademik, ktorý občas unikne aj do sveta politiky, som hlboko presvedčený, že spojenie našich svetov by školstvu určite vedelo výrazne pomôcť. V tomto svete majú miesto všetci, ktorí jazdia na podobné palivo.