1. rana – Jedno úžasné gymnázium

Učím od devätnástich rokov. Prišiel som o vagantský život vysokoškoláka, plný rozbíjačiek a iných dobrodružstiev. Dostal som ponuku vyučovať na základnej škole, ktorú som sám vychodil. Dalo sa to časovo stíhať, i keď som vzdialenosť 25 minút musel preklenúť viac ráz do týždňa: ráno v škole ako učiteľ, popoludní na prednáške ako študent. Učiť som však túžil odmalička, preto som rád naplnenie svojho sna urýchlil, nevnímajúc akademické prekážky. Okrem toho bolo príjemné mať pravidelný plat, i keď nebol vysoký, keďže som pracoval na polovičný úväzok. Moja raná prax mi neskôr uľahčila prechod na úplný pracovný čas, vyučovaním na základke som získal mnohé skúsenosti či kompetencie (tak nejako sa tomu nadáva po geniálnej obsahovej reforme). Bonusom bolo, že som po ukončení štúdia nastúpil na novú školu ako učiteľ so štvorročnou praxou, teda nikdy som nezažil ten úbohý plat začínajúcich pedagógov. Na druhej strane by som im asi neodporučil učiť a zároveň študovať. Medzi skúškami a štátnicami riešiť slovesá, štúrovcov a nálady žiakov bolo neraz náročné. Ja to však neľutujem, lebo som zistil, že učenie je jediné povolanie, ktorému chcem zasvätiť celý život. (Platí to aj dnes? Neviem. Okolnosti ničia ideály.)

Keď som mal v rukách diplom, tušiac, že sa moje vzdelávanie ani zďaleka neskončilo, naskytla sa mi pracovná príležitosť vo vytúženej škole, na Gymnáziu. Táto škola mi bola blízka aj z dôvodu, že som ju rovnako ako zéešku navštevoval a úspešne absolvoval. Bola plná učiteľov, ktorých som poznal, vážil si ich, ba patrili k mojim obľúbeným. Táto škola ma lákala najmä preto, lebo jej súčasťou bolo aj osemročné gymnázium. V predchádzajúcej práci som si obľúbil prácu s deťmi od 7 - 15 rokov. Zvykol som si na ňu, chýbala by mi. Zároveň som chcel zažiť vyššiu úroveň vzdelávania starších žiakov. Osemročka bola teda skvelou alternatívou. Náhoda dala, že hľadali slovenčinára. Riaditeľka bola známa tým, že preferuje absolventov jej školy, tak sa moje šance výrazne zvýšili. Prihovorili sa za mňa aj moji bývalí učitelia,  preto bol ďalší postup rýchly - pohovor, životopis, rozvrh hodín a dátum nástupu do práce.

Boli to dlhé prázdniny. Vtedy som voľné dni považoval za nutné zlo, ktoré ma periodicky núti opustiť múry tried. Tešil som sa novú skúsenosť, nových žiakov a staronové prostredie uprostred pokojného, zeleného sídliska v okolí Gymnázia. Nástup do ďalšej fázy profesijného života napokon nastal a ja som sa po príchode do budovy školy ocitol v kabinete s novou kolegyňou, ktorú som predtým nepoznal. Verím, že rôzne posuny, zmeny, činy a náhody dokážu ovplyvniť život človeka i jeho osobnosť, preto teraz ďakujem tomu, že som v tom kabinete nezostal a priradili mi miesto v kabinete o poschodie nižšie, u pani  profesorky, ktorá ma učila slovenčinu celé 4 roky. Budem ju volať Danka. Jej pravé meno si zistite sami. Jej vďačím, že môj príchod do školy bol nezabudnuteľný a pamätám si ho dodnes, hoci uplynulo už dosť rokov. Bez náznaku dôležitosti a vekového odstupu ma vrelo, naozaj vrelo bez štipky falošnosti, a úprimne privítala ako kolegu. Ihneď sme si potykali a spoločne sme sa pustili do upratovania a reorganizácie kabinetu, ktorý zostal po predchádzajúcej slovenčinárke v takom stave, že sme ho dávali do poriadku celý týždeň. Prekvapuje ma, ako môžu niektorí učitelia pracovať v bordeli a neestetickom prostredí. Danka má veľmi rada kvety, preto náš kabinet, ale aj iné priestory školy denne oživovali rozkvitnuté kvetináče.

V škole som sa veľmi rýchlo udomácnil aj vďaka tejto výnimočnej žene. Nikdy mi ani náznakom nedala najavo, že som iba začínajúci (stredoškolský) učiteľ. Dokonca sa so mnou radila v odborných veciach nášho predmetu, čo mi dodalo sebavedomia (nieže by som ho nemal, učiteľ ho obzvlášť potrebuje). Neskôr sme sa stali sebe navzájom bútľavými vŕbami v časoch silnejúcej školskej tyranie. Práve za náš kolegiálny, neskôr kamarátsky vzťah to Danka za mňa neraz schytávala... (Viac v ďalších ranách.)

Vďačím jej aj za to, že som sa nestal len bábkou v rukách vedenia školy, ako by mi to hrozilo v kabinete na vyššom poschodí. Zároveň sa zo mňa popri nej stával školský aktivista s rozhľadom, ktorému sa teším, i keď ma neraz znechucuje a odrádza od celoživotného presvedčenia učiť deti. Pohľady do zákulisia však spôsobujú rozhľadeným ľuďom pády. Necítim sa byť ešte na zemi, poznám spôsoby, ako sa zdvihnúť. Niekedy však mám chuť dobrovoľne sa zvaliť a zostať ležať.

S kolegami, ktorých som ako žiak nezažil, som sa zoznámil ešte pred septembrom. Väčšina mi navrhla tykanie. Iba niektorí si udržali odstup a tento spôsob komunikácie doposiaľ nenavrhli. Teraz som tomu rád, lebo konflikt s vykajúcimi je prijateľnejší ako s tykajúcimi. Ani s riaditeľkou som nemal problémy a bolo mi čudné, že na niektorých školách tradovali horory o školských bossoch. Učila ma, pamätal som si ju ako dobrú, i keď nespravodlivú profesorku. Jej sarkastický humor mi sedel. V ničom sa za ten čas pravdepodobne nezmenila. Neraz nás dokázala na poradách rozosmiať. Vtedy sa mi zdala ako osoba na správnom mieste, so správnym prístupom k ľuďom. Zdanie však klame a moja intuícia ma v živote neraz sklamala, v posledných mesiacoch niekoľkonásobne. Ja sa však opakovane neviem poučiť. I keď som príležitostný mizantrop, snažím sa dať ľuďom šancu. Preferujem teda vo fáze prvých kontaktov pozitívne súdy. Na negatívne myšlienky je vždy čas, tie si vás nájdu. A v školstve vás doslova bombardujú.

Žiaci gymnázia boli výberoví, chceli sa vzdelávať. Vtedy sa ich na školu hlásilo viac, dalo sa  z čoho vyberať. Boli poväčšine veľmi šikovní a múdri. Rýchlejšie vstrebávali moje dialogické výklady  ako žiaci na základnej škole. Počet študentov bol pre mňa dôležitý. Veril som a dodnes verím, že čím viac žiakov, tým má učiteľ väčšiu šancu vryť svoje posolstvá do mnohých životov (áno, dá sa to aj zneužiť). 

Bol som teda šťastný. Vysnívaná práca, dobrý plat, usilovní žiaci. Vtedy som ani náznakom netušil, že kdesi v hĺbke čosi hnije. A neboli to plesne z vlhkosti, ktorá dodnes parazituje na múroch školy s prekrásnymi ľuďmi (dnes by som dal úvodzovky) v prekrásnom prostredí...

Autor: PhDr. Ján Papuga, PhD.

Pokračovanie nabudúce:
2. rana – Príma privilegovaná