3. rana – Kódex Director scholis

Ráno som si privstal. Vždy tak robím, keď sa chcem osprchovať a zmyť zo seba nanič náladu. Dnes už neznášam totiž pondelky. Začiatok týždňa vždy príde bez upozornenia. Voda ma síce osviežila, no nepríjemné pocity zostali. Prečo? Veď idem iba do svojej milovanej práce. Súvislosť som nenašiel ani po niekoľkominútovom sedení na toalete. K záchodu ma prilepili nepochopiteľné kŕče v bruchu. Sľuboval som si, že v noci už nebudem jesť, hoci som tú predchádzajúcu mal iba jablko.

Vyšiel som z kúpeľne. I keď bol letný mesiac, cez okná prenikalo šero. Pomyslel som si, že je ranná hmla a viac ma to nezaujímalo. Absolútne si nepamätám, kedy som zrealizoval každodennú rannú rutinu: fázu jedenia, obliekania a venčenia psa. Len som sa zrazu ocitol vonku, pred domom a triasol som sa od zimy, hoci asfaltové chodníky sálali teplo z predchádzajúceho horúceho dňa.

Bez kráčania som dokráčal k budove Gymnázia. Bola zahalená tým nezvyčajným šerom tak, že vyzerala ako čierna. Keď som vstúpil do budovy, zistil som, že v nej niet ani tieňa. Osem hodín a nikde nikto. Hovorí sa, že v škole je najlepšie bez žiakov. No mne takýto stav nevyhovoval.

Prešiel som schodiskom do tmavého vestibulu lemovaného množstvom rastlín. Hýbali sa, opieral sa do nich prievan typický pre túto časť školy. Pokračoval som po schodoch popri stene so zažltnutými diplomami na 1. poschodie. Uvidel som riaditeľňu. Jej dvere boli otvorené ako priepasť.

Klop, klop, klop!

Konečne nejaký zvuk. Síce nie veľmi príjemný. Podpätky akoby niekomu odbíjali čas. Pripomenuli sa mi kŕče v bruchu. Snažil som sa byť tichší ako učitelia na pedagogických poradách. Tak som prešiel do chodby s triedami. Aby som nevrazil do nástenky na stojane, zapol som svetlo. Vypínač bol niekoľkonásobne hlasnejší ako ja. Zvuk podpätkov stíchol. Chcel som sa schovať za nástenku. Nedalo sa. Spoza nej vyzerali tri páry nehybných nôh. Moji kolegovia! Nie som v tom sám! Klopkanie sa však stále neozývalo. Zmeravel som, nehol som ani chlpmi na rukách, kým sa nervydrásajúci zvuk znova nerozozvučal. Zhlboka som si vydýchol, až som si musel rukou prikryť ústa, aby môj dych nerozvlnil vzduch a opäť som na seba neupozornil.

Chcel som sa schovať do kabinetu. Čakal ma najnáročnejší úkon dnešného rána. Kľúče štrngajú, dvere vŕzgajú, zámok cvaká. Pocítil som pot na tvári. Rozmýšľal som, prečo sa tak správam. Prečo som ticho ako učiteľ, keď mu dajú šancu hovoriť? Prečo konám ticho ako realizátori obsahovej reformy? Prečo sa obávam otvoriť dvere ako úradníci, keď sa objaví problém? Odpovedí sa mi nedostalo, preto som vinu zvalil na seba: prišiel som neskoro, nesmú ma načapať.

Znenazdajky som sa zahľadel na koniec chodby. Niečo tam blikalo. Zvedavosť prekonala strach. Kto je zvedavý, veľa sa dozvie, hovoril som si. Vydal som sa k zdroju svetla. Našľapoval som, akoby som kráčal po krehkom ľade. Temná chodba s funkcionalistickými skrinkami a s nástenkami z čias komunizmu sa krátila. Míňal som neoznačené dvere tried. Až som spoznal, že sa blížim k interaktívnej tabuli, k jedinému prostriedku zlepšovania vyučovania na Slovensku. Jej svetlo ožarovalo bledé, olúpané steny chodby. Niečo sa na nej premietalo. Zastanem, prestanem vnímať okolie a čítam jednotlivé body Kódexu riaditeľa školy.

I. Ak protirečíš riaditeľovi, spochybňuješ jeho rozhodnutia a, čo je najhoršie, ak používaš argumenty, si problémovým článkom zborovne s učiteľmi, ktorí svoje názory maximálne taja. Ak sa otvorene postavíš čo i len náznakom proti riaditeľovi, výrazne a zákerne narúšaš personálnu politiku vedenia školy. Ak si trúfneš prihlásiť sa do výberového konania na riaditeľa školy, riskuješ svoje postavenie pedagogického pracovníka ad finitum. Ideš proti systému, konvencii a nepriznaným pravidlám školstva.

II. Ak robíš pre školu viac ako priemerný učiteľ, nebodaj riaditeľ, ak pracuješ viac, ako sa vyžaduje, ak tvoja práca nekončí posledným zvonením, vytváraš neželaný prototyp učiteľa, ktorý svojou pracovitosťou šikanuje ostatných kolegov a núti ich k vyšším výkonom alebo k pocitu strachu, keďže tvoja nadpráca má s vysokou pravdepodobnosťou nekalé ciele. Svojou nevyžiadanou činnosťou ohrozuješ postavenie riaditeľa a vyvolávaš u ostatných pracovníkov školy otázky, ktoré narúšajú normalizovanú atmosféru školy. V neposlednom rade ideš proti systému, konvencii a nepriznaným pravidlám školstva, ba celej krajiny.

III. Ak je s tvojou prácou spokojných 596 rodičov a nespokojný je každý 597. rodič, tých 596 rodičov je zanedbateľných. Ak neuspokojivo odpovieš nespokojnému rodičovi, inými slovami nevyhovieš mu, nemôžeme tvoju prácu hodnotiť ako kvalitnú a empatickú. Známky, ktoré objektívne udeľuješ žiakom, musia zodpovedať požiadavkám rodiča, resp. musia s nimi súhlasiť – v tom spočíva čaro učiteľského umenia. Tvoja zodpovednosť za známku je absolútna. Učiteľ je služba, rodič je zákazník. Ak je sťažnosť na vyučovanie učiteľa anonymná, nauč sa na ňu reagovať bez pomenovania sťažovateľa a predmetu sťažnosti v prípade, že nechceš ísť proti systému, konvencii a nepriznaným pravidlám školstva.

IV. Ak rešpektuješ názory žiakov, inšpiruješ sa ich nápadmi, učíš ich argumentovať a kriticky myslieť, venuješ im svoj voľný čas, vieš sa s nimi zabaviť, dokážeš s nimi komunikovať, si podozrivý, úchylný, nezrelý, nezodpovedný, neprofesionálny a nežiaduci v kolektíve vážnych a vážených učiteľov. Najnebezpečnejšie je viesť žiakov ku kritickému mysleniu v súvislosti so školou. Oni nemajú právo akokoľvek hodnotiť učiteľov a vyslovovať názor na ich prácu či fungovanie školy a školstva. Brať ich ako partnerov v školskej komunikácii ohrozuje náš status. Znova ideš proti systému, konvencii a nepriznaným pravidlám školy a školstva, ktoré nepočítajú s účasťou žiaka v prestavbe vzdelávania v našej krajine.

V. Ak chceš mať vhodné pracovné podmienky vo svojom zamestnaní, musíš byť so školským kolektívom, ale aj so zriaďovateľskými inštitúciami jeden veľký nerozdeliteľný tandem. Ak budeme rozhodovať nesprávne, rozhodni nesprávne. Ak budeme klamať, klam. Ak sa bude lichotiť riaditeľovi, lichoť mu. Ak bude treba mlčať, mlč. Ak budeme ignorovať problémy, ignoruj ich. Ak budeme rozhodovať v neprospech žiakov a rodičov, nauč sa takéto rozhodnutia zdôvodniť. Ak ťa vyzveme podvádzať, podvádzaj. Ak treba manipulovať, manipuluj. Ak bude treba poprieť vlastnú osobnosť, neváhaj tak spraviť. Prijmi tieto dobre mienené rady a zaraď sa do spokojnej väčšiny. Kvantá už pochopili, že ísť proti systému, konvencii a nepriznaným pravidlám školstva motivuje riadiacich pracovníkov k oprávneným opatreniam.

VI. Ak získaš postgraduálne vzdelanie a titul, zachovaj diskrétnosť, neupozorňuj naň a píš si ho iba na nevyhnutné písomné dokumenty. Tvoje vzdelanie ničí pozitívnu atmosféru školy, upozorňuje na tvoje nekalé ciele, nie na tvoju túžbu po zvyšovaní kvalifikácie a odbornosti. Absolútne neprístojné je prevýšiť titulom svojho nadriadeného. Pokiaľ túžiš po ďalšom vzdelávaní, získaš ho dôstojnou cestou absolvovania kvalitných kreditových školení, po ktorých máš veľkú šancu získať vyšší plat, ak sa nerozhodne inak. Takéto vzdelávacie aktivity nedráždia vedenie školy, keďže sú pod kontrolou štátu, teda nevedú ku kompetencii nahradiť riaditeľa školy. Inak by sa narušil systém, konvencie a nepriznané pravidlá školstva.

VII. Ak otvorene pomenúvaš problémy v škole a v školstve, nie si kolegiálny, si problémovým článkom sériovej výroby učiteľov i žiakov, narúšaš tým pozíciu nedotknuteľného učiteľa a ešte nedotknuteľnejšieho riadiaceho pracovníka, nehovoriac o nežiaducich dotykoch vyšších sfér. Ak potrebuješ vyjadriť názor, poraď sa so svojím nadriadeným a my rozhodneme, či tvoj názor nepoškodzuje vedenie školy, zborovňu a vyššie sféry. Neraď sa však príliš často, lebo pomenúvanie problémov školstva nie je prioritou vedenia školy a vyšších sfér. Predsa len, je to proti systému, konvencii a nepriznaným pravidlám školstva. S prepáčením, ani pes si neserie do vlastného pelechu!!!

VIII. Ak ťa uznáva pár izolovaných ľudí, renomovaných odborníkov, zopár žiačikov a absolventov, niekoľko predstaviteľov z učiteľských spolkov vyvolávajúcich anarchiu, nepokoj a chaos, hŕstka učiteľov a učiteliek, skrátka niekoľko stoviek podivných osôb, dozaista sú to rovnakí ľudia ako ty, ktorí bez štipky úcty k veľaváženým autoritám idú proti systému, konvencii a nepriznaným pravidlám školstva.

IX. Ak chceš byť učiteľom s veľkým U, musíš si naštudovať tie správne anály, aby si na to mal. Iba najlepší analízisti sa môžu stať účkovým pedagogickým, ba riadiacim pracovníkom. Ak si myslíš, že si učiteľom s veľkým U, poznáme množstvo prostriedkov, ako ťa zbaviť tejto idey. Ak si iní myslia, že si učiteľom s veľkým U, je to ich diagnóza, ktorú im pomôžeme vyliečiť. Uvedom si priam nemožnosť byť riaditeľom s veľkým U, keďže riaditeľ musí byť veľkým R na prvom mieste. Spojiť tieto dve písmená až na pár zanedbateľných výnimiek je nemožné. Keby riaditeľ nebol veľkým..., išlo by to proti systému, konvencii a nepriznaným pravidlám školstva.

X. Ak si stále nepochopil tento asertívne ladený kódex, stiahni si túto multimediálnu prezentáciu a púšťaj si ju, kým zo svojho rozumu totálne a totalitne nevymyješ škodlivé myšlienky. Ak nebudeš chcieť chápať, skryto ťa prinútime. Spravíme z teba normálneho. Ak to nepomôže, budú trpieť všetci tvoji podporovatelia, či už tvoji najbližší, no menšinoví kolegovia s charakterom, beznázoroví a bezduchí žiaci, alebo nezainteresovaní rodičia. Nezabudni, že tvoje skutky prebijú naše posudky. Ak stále pôjdeš proti systému, konvencii a nepriznaným pravidlám školstva, pozbavíme ťa akejkoľvek pedagogickej funkcie, pozície a perspektívy v škole a školstve, ktoré miluješ práve tak, ako my milujeme platný systém, konvenciu a nepriznané pravidlá školstva.

Dodatok: Pred filozofiou nášho Kódexu s univerzálnou platnosťou sa neskryješ ani v oblastiach mimo mašinérie školstva.

Zostal som tam stáť, pozerajúc na defilujúce slajdy kódexu. Priznávam, že som sa hlboko nad sebou zamyslel a dobrovoľne som začal spochybňovať úplne všetko okrem toho, že mi bije srdce a dýcham. Chcel som plakať, kričať, ničiť, nadávať, utiecť, rezignovať... Kódex do mňa prenikal a ja som strácal perspektívu. Ani som si nevšimol, že kolegovia spoza nástenky podišli ku mne. Keď sa objavili vedľa mňa, preľakol som sa. Začul som vŕzganie dverí. Otvorila sa zborovňa. Interaktívna tabuľa prudko žiarila, akoby zvolávala Pavlovove zvieratá. Kolegovia a kolegyne sa postavili do radu, ignorujúc ma. Oči bez žmurknutia upierali na Kódex. Organizovane pristupovali k tabuli. V ruke držali USB kľúč. Postupne ho každý z nich vsunul do tabule a čakal, kým sa objaví informácia „download completed“. Vystriedalo sa ich veľmi veľa. Viac, ako nás pracuje v našej z roka na rok sa čoraz zmenšujúcej škole.

Napokon sa chodba vyprázdnila. Opäť zavládol zlovestný pokoj a ticho ako cez poradu po vyhlásení výsledkov externého testovania. Škola bez detí v tomto čase? čudoval som sa. Pozerám na tabuľu a začnem prehľadávať svoju tašku.

Ilustroval: NERO

Uf, zabudol som si USB kľúč! Spanikáril som, až som sa zapotil od vlasov po ponožky.

Vtom sa v chodbe rozsvietilo. Prezentácia na tabuli zbledla. Niekoľkými dverami znenazdajky zalomcoval prievan.

Klop, klop, klop!

Známy zvuk podpätkov. Bál som sa otočiť. Kroky boli stále silnejšie, zdroj klopkania sa približoval. Napokon stíchli. Stojí za mnou. Pozbieral som zvyšky odvahy, hrdosti a viery v školstvo bez absurdít. Pomaly som sa obrátil. Predo mnou stála postava vyššia odo mňa, a to som si myslel, že som v škole najvyšší. Do tváre som jej nevidel. Aj múdra interaktívna tabuľa sa bála posvietiť si na ňu. Zrazu oná bytosť ku mne vystrela dlaň. Na nej bol položený USB kľúč. Spoza dverí zborovne vykuklo niekoľko pohľadov. Tabuľa začala netrpezlivo blikať. Dvere tried sa rozhučali. Načiahol som ruku a vzal ponúkaný kľúč. Postava zmizla, vzápätí nastal všade pokoj. Otočil som sa k tabuli a organizovane bez mihnutia oka som sa priblížil k USB portu...

Prudko som sa strhol. Na záchode som ešte nezaspal. Pozriem na hodinky. 7,35. Nemeškám, ale nestihnem si už pozrieť prípravy. Vonku bolo krásne, závidel som psovi jeho bezstarostnú vychádzku. Po nej som si zbalil veci a vyšiel z bytu.

Vtom som si uvedomil, že som si zabudol USB kľúčik. Rýchlo som sa vrátil, vytiahol som ho z vypnutého počítača a vložil ho do bočného vrecka tašky. Dnes mám predsa voľnú hodinu. Musím napísať ďalšiu časť Príbehu učiteľa...

Autor: PhDr. Ján Papuga, PhD.