4. rana – Prijímačky

Ako žiak som nezažil prijímacie konanie. Hlásil som sa na gymnázium v časoch, keď sa absolventi základných škôl obávali o to, či sa dostanú na vytúženú školu. Keďže som si nebol istý v matematike, makal som v škole tak, aby som sa dostal ďalej bez prijímacích pohovorov. Vyšlo mi to, vydýchol som si, lebo ja a matematika sme v opozícii ako systémovosť a školstvo. Test by som dozaista spravil, no keby bolo viac lepších matematikov-uchádzačov, bolo by moje prijatie na gymnázium možno ohrozené. Druhá šanca nebola, lebo taký geniálny nápad umožniť hlásiť sa na dve školy vtedy nikomu v hlave neskrsol. A keďže som chcel byť učiteľ, tak iný typ školy nepripadal do úvahy. Aj to je dnes iné. I keď sotva zmaturuješ, učiteľské odbory sú vhodným dodávateľom titulov. Predsa len sa to naše školstvo posúva míľovými krokmi.

Po rokoch som prijímacie konanie zažil ako učiteľ na gymnáziu. Ešte aj vtedy si zachoval tento proces akú-takú vážnosť. Detí bolo dosť, dalo sa z nich vyberať. Kto sa dnes za každú cenu chcel dostať na tento typ školy, volil súkromné gymnázium. Treba len veriť, že aj tie mali na prvom mieste kvalitné vzdelávanie a nie podnikanie. Dnes sa žiaľ aj štátne gymnáziá správajú ako súkromné. 

Ako začínajúci stredoškolský učiteľ som netušil, že sú prijímačky procesom s veľkým P, udalosťou školského roka. Vedúcej predmetovej komisie z horného kabinetu, volajme ju Barbora, som odovzdal niekoľko úloh do prijímacích testov zo slovenčiny. Z tých sa potom spravil komplexný test pre deviatakov a vtedy ešte štvrtákov základných škôl. Samozrejme, pridal sa k tomu diktát. Do tejto chvíle to bolo všetko v poriadku a ja som sa tešil na novú skúsenosť. Naozaj mám rád nové začiatky, lebo na všetko sa tešíte, všetko vnímate ideálne, ste zaplavený endorfínmi, dokonca aj z kvalitne ozdobenej nástenky, stretávate sa s novými žiakmi, skrátka škola, moja záľuba. Vedenie nás upozorňovalo na objektivitu pri opravovaní prác a na ochranu osobných informácií. Opakovali to ako verklík. Niekedy mi to pripomínalo buzeráciu, no na tú sme v našej škole boli zvyknutí. Isté však bolo, že sa pripravoval  zdanlivo transparentný Proces.

Rozpor slova a konania, teda ďalšiu ranu môjmu presvedčeniu v spravodlivú školu, som zažil v deň svojich prvých prijímačiek. Na bráne školy boli vyvesené skupiny s menami žiakov a ich zaradenie do učební. Každú skupinu mal jeden z nás slovenčinárov a jeden z matematikárov. Pre zaujímavosť som si zoznamy detí prešiel. V tom mojom som nikoho nepoznal. Myslel som si, že tam bude nejaké to meno z môjho predchádzajúceho pracoviska alebo nejaké decko z okolia bydliska. Nikoho známeho som nenašiel. Iba v prvej skupine mi boli žiaci aspoň podľa priezviska známi. Deti kolegov a miestnych prominentov, prípadne súrodenci žiakov gymnázia. Tých mala pod kuratelou Barbora. Vtedy mi to nebolo podozrivé.

Na druhý deň po vyriešení slovenčinárskych testov uchádzačmi sme sa zavreli do triedy. A opravovali sme tak, aby sme nikomu neukrivdili. Mňa to stálo veľa námahy, lebo sústrediť sa na veľmi dôležitú činnosť mi niekedy robí problémy. No premohol som sa a čo najsústredenejšie som udeľoval alebo neudeľoval osudové body za jednotlivé položky testu. Našu prácu často vyrušovali úsmevy nad niektorými odpoveďami žiakov. Čo tí z tvorivosti alebo nevedomosti povymýšľali: Čo znamená prejsť niekomu cez rozum? Prešibátiť ho. Čo je pranostika? Predpoveď počasia, ktorú zostrojili ľudia. Utvorte zo slova noha zdrobneninu. Odpoveď: nohavičky. Stomatológ je doktor zaoberajúci sa žalúdkom.

Nasmiali sme sa, hneď sa lepšie pracovalo. Iba Barbora bola vážna. Sústredila sa viac ako ostatní, za čo ju bolo treba obdivovať. No nemala pokoja pri práci. Neustále za ňou chodili učitelia, z vedenia, dokonca samotná riaditeľka. Z ich šepotov – možno nás ostatných nechceli rušiť – som dešifroval, že sa pýtajú na niektorých uchádzačov. Barbora im dopytované testy ukázala, hoci boli zakódované, aby boli objektívne hodnotené. Pod papiermi skrývala zoznam kódov s menami. Keď sa im zdalo šepkanie príliš hlučné, volali si ju mimo triedy. Vracala sa nesvoja. Taká bola vždy, keď mala s niekým konflikt alebo ju karhali, alebo od nej niečo chceli. Ktorá z týchto nuansí jej tváre bola vtedy dôsledkom, som si nechcel domyslieť.  

Cez prestávku som zistil, že prvú skupinu opravuje matematikárka, za ktorou tiež chodili „konzultovať“. Prešiel som aj popri riaditeľni. Príliš veľa cudzích sa v nej a naokolo pohybovalo. Asi sa niečo riešilo. Nemal som z toho dobrý pocit. Ten sa mi objavil vždy, keď sa piekli zákulisné ťahy. Po rokoch na škole som zistil, že moje pocity sú oddávna verejne tajenými skutočnosťami. Povrávalo sa, že sa rozlišujú žiaci a žiaci so „špeciálnou ochranou“. No pod vplyvom ideálov začínajúceho učiteľa som to sprvu nedokázal prijať. Zatláčal som to do podvedomia, ako dnes zatláčam tú bezvýznamnú hŕstku učiteľov, ktorá mi zničila vieru v školu. Keď som však začínal počúvať od niektorých kolegov vety typu „tohto mi postráž“, moja mienka o učiteľoch, ktorí boli pre mňa v detstve bohmi, začala už vtedy klesať. V deň prijímačiek som začal chápať tento realizmus školy, jej nepísané pravidlá, ktoré treba prijať a nevynášať ich, ak sa nechcem ako učiteľ odpáliť. Začalo mi byť ľúto detí, ktorých rodičia nepiekli podľa receptu na úspešné prijímacie konanie. Rodičia, ktorí boli príliš čestní na to, aby posunuli nejaké tie figúrky.  

Veľmi trápne som sa cítil, keď prijímacím konaním prechádzalo dieťa zamestnanca. Viem, učitelia mnoho nemôžu, nemajú veľa výhod, nedokážu si dohodiť rôzne službičky, preto si navzájom pomáhajú aspoň takto. Skutočne si to uvedomujem a verte, že by som pre kolegu spravil čokoľvek (aj keď sa mi to vymstilo). Ale nemôžem prijať akékoľvek zvýhodňovanie žiaka na úkor iného aj za cenu odcudzenia sa niektorým kolegom, prípadne čitateľov Príbehu učiteľa. Na druhej strane by som ako rodič-učiteľ chcel mať dieťa na škole. Samozrejme, keby ono s tým súhlasilo. Nenútil by som ho, ako to robí nejeden učiteľ. Keby sa však rozhodlo u nás študovať, určite by som sa nechodil neustále pýtať opravujúcich, ako dopadol test. Nenaliehal by som na vedenie školy, aby ho prijali. Nenosil by som slovenčinárom chlebíčky a iné občerstvenie, vraj aby sa im dobre opravovalo. Nežiadal by som kolegov o doučovanie. Tých kolegov, ktorí potom zostavujú prijímačky. Nijako by som nedával najavo, že sa moje dieťa uchádza o štúdium. A už vôbec by som po prijatí nezasahoval kolegom do hodnotenia, ako sa to mne a iným učiteľom stávalo, keď vyvoleného žiaka prijali. Ale o tom napíšem v inej rane. (Pre úplnosť musím dodať, že poznám dosť učiteľov, ktorí ani náznakom nedali vedieť, že sú ich deti žiakmi školy. Kiež by neboli v menšine!)

Keď to všetko skončilo a o prijatí žiakov bolo rozhodnuté, stával som sa často svedkom podobných absurdných dialógov medzi dvoma kolegami.
„No čo, dostal sa sem syn/dcéra?“
„Áno, podarilo sa mu/jej, sadli mu/jej otázky.“
„Tak blahoželám.“
„Ďakujem.“

Že by sa dieťa kolegu do školy nedostalo, neexistovalo. Samozrejme, nepochybujem, že by vyvolený žiak prijímačky nezvládol. Do zákulisia objektívneho rozhodnutia prijímacej komisie som nevidel. Bol som zapísaný tak, že nenechám sebou manipulovať, preto mi nič neprezrádzali. Neznášam totiž nespravodlivosť, najmä v súvislosti so žiakmi. Podľa mňa musí byť rovnaký prístup k žiakovi métou vyučovania, aj keď je to neraz veľmi ťažké. V procese prijímacieho konania sa spravodlivosť pravidelne odsúvala nielen v súvislosti s učiteľskými deťmi, nielen na jednej konkrétnej škole, nielen v jednej mestskej časti.    

Nepríjemné zvieranie v bruchu som mal aj po konci prijímacieho konania, po oprave testov, keď sa v riaditeľni zavrela prijímacia komisia na čele s učiteľkou strčenou po obočie v riaditeľkinom zadku a „počítali“ body potrebné na prijatie. Bola tam aj Barbora a iné diskrétne kolegyne. Väčšinou tam sedeli  do večera. Ak tam niekto chcel vojsť, vyhodili ho ako onucu. Možno naozaj posudzovali prijatie každého žiaka tak, aby nevznikli pochybnosti. Keď som sa však neskôr dozvedel, kto všetko bol prijatý, zistil som, že práve z prvej skupiny žiakov sa dostala väčšina. Dokázať, že to nebola náhoda, sa nedalo. Ak sa koná niečo nekalé, je mnoho možností ako zamaskovať takúto činnosť za cnosť. Aby každý pochybovač vyšiel ako klamár, intrigán, problémový článok školy.

Každý rok som mal pocit, že sa nemo zúčastňujem na takejto nespravodlivosti. No nič som nemohol. Jednako som si chcel udržať prácu, jednako som nemal dôkazy na moje zlé tušenie. Svedkovia by sa zo zbabelosti a strachu z riaditeľky nepridali na moju stranu. Nespravili by to ani vtedy, keby sa vedenie rozhodlo zaviesť šiesty pracovný deň. Teraz dobre viem, že som nemal mlčať. Môj osud bol už aj tak spečatený nástupom na toto absolutisticky vedené gymnázium.

„Našťastie“ sa pomery upokojili, zmenšil sa počet záujemcov o štúdium na našu školu, nebolo potrebné preferovať žiakov. Dostali sa takmer všetci. Pre zmenu sme dostávali pokyny spraviť ľahké prijímačky. Najmä v čase, keď boli znovuzavedené zákonom. Škola, ak chcela prežiť, využila legislatívny nedostatok, ktorým je, že prijímacie testy sú v jej kompetencii. Vďaka sprimitívneniu testov sa vzali aj žiaci bez akéhokoľvek záujmu o seriózne vzdelávanie na gymnáziu. Za to však neviním školy, ale hlúpy systém, ktorý napriek očividným problémom nie je záujem roky zmeniť. Pritom je to také ľahké. Stanoviť klasifikáciu stredných škôl podľa zamerania. Vymedziť spoločné kritérium na prijatie – celoslovenské testovanie (za predpokladu jeho radikálnej premeny). A odlišujúce kritérium – body za známky z predmetov na základnej škole a prijímacie skúšky podľa profilácie strednej školy. Okrem toho všeobecný test spôsobilosti na štúdium. Fabulujem, viem. Ale len preto, že problém sa dá riešiť! Rýchlo a efektívne, nie prázdnymi diskusiami medzi dobre platenými úradníkmi, ale s učiteľmi z praxe. Školy teda prechádzajú z extrému do extrémov. Hoci... na osemročný typ je stále veľký záujem žiakov, z ktorých sa dajú vyberať tí správni so špeciálnou ochranou. To však nesúvisí so zle nastaveným systémom...      

Dialóg na neurčitom mieste, v neurčitom čase, medzi neurčitými ľuďmi, s určitou témou:
„Mami, bola som sa pozrieť. Môj kód bol medzi neprijatými. Tretia pod čiarou.“
„To mi je ľúto, ale spravila si, čo sa dalo. Dobre si sa pozrela? Nepomýlila si sa?“
„Nie, pozerala som sa poriadne. Niekoľkokrát.“
„Ach!“
„Nechápem to. Maťo mi hovoril, že veľa toho nevedel a prijali ho.“
„Možno si mala v tej skupine trošku viac chýb ako on.“
„Nie, on bol v prvej skupine, ja v tretej. Mala som možno dve chyby, viac určite nie. Veď všetko som sa učila. Možno diktát. Tam som mala maximálne štyri chyby.“
„Skúsime sa odvolať. Možno...“
„Aj tí predo mnou sa vraj odvolajú. Ale mohla by si ísť za riaditeľkou...“
„To nie je dobrý nápad, moja. Vieš, že nie som na také veci.“
„Mamííííííí! Ja tam chcem chodiť. Kopu kamošiek tam mám a je kúsok od našej bytovky.“
„Viem, viem. Len... Skúsim zavolať kolegyni. Pozná niekoho zo školy. Snáď mi poradí nejaký recept...“

Ilustroval: NERO

Autor: PhDr. Ján Papuga, PhD.