Aké konkrétne zmeny potrebuje naše školstvo?

Jedna vec, ktorá ma na väčšine diskusií o školstve hnevá, je, že sú veľmi nesústredené. Sú to rôznorodé náreky nad niečím, čo niekomu chýba. Preto si dovolím nasledujúce riadky využiť na krátky náčrt toho, čo a ako potrebujeme v školstve riešiť, alebo aspoň ako o školstve môžeme myslieť.

Hlavným obrazom, ktorý musíme mať pred očami, je dieťa alebo mladý človek nasávajúci informácie. Pre zjednodušenie poviem, že tie môžu byť dvojakého druhu. Po prvé, jasne definované vedomosti a schopnosti. Okrem nich dieťa, samozrejme, získava hodnoty, životné postoje, súbory postrehov a motivácií, a schémy, ako reagovať na rôzne druhy situácií.

Učíme deti efektívne? Môžeme to zisťovať a naprávať

Začnem tým prvým, a to sú jasne definovateľné vedomosti. Tie môžeme a musíme merať, čo v tejto chvíli, bohužiaľ, nerobíme dostatočne. V školskej praxi potrebujeme viac využívať štandardizované testy. Ak škola musí z času na čas využiť pre vnútorné potreby (známkovanie) aj centrálne pripravené, štandardizované testy, potom sa z takýchto testov dajú robiť vzorky, z ktorých informačne môže čerpať napríklad Štátna školská inšpekcia.

ŠŠI je kľúčovým prvkom kontroly kvality. Ak pri kontrole školy napríklad zistí, že dieťa, ktoré má dobré výsledky v štandardizovaných testoch, má inak zlé známky, vie, že tu niečo nie je v poriadku z hľadiska vnútorného chodu školy. Mimochodom, v tomto majú testy potenciálne veľmi dôležitú funkciu, ktorá ide nad rámec samotného zberu informácií. Žiakom ukazujú, že znalosť nie je len to, čo diktuje učiteľ, a že nad ním nemusí mať výhradnú moc niekto, kto ho kontroluje medzi štyrmi múrmi triedy.

Väčšie využívanie testov má aj ďalší zmysel. Odstrániť tradičné odpovedanie pred tabuľou. Väčšinou, myslím, ide o veľké mrhanie času, ktorý sa dá využiť oveľa zmysluplnejšie, navyše za tie psychologické traumy to vôbec nestojí. (Tým, samozrejme, nehovorím, že nejaký druh prezentácií a prípadne občasného skúšania aj ústnou formou nemáme zachovať.)

Kontrola nie je všetko, musí nastúpiť intervencia. Jednou z našich kľúčových úloh do budúcnosti je urobiť zo Štátnej školskej inšpekcie inštitúciu, ktorá školám pomáha. Práve tak, že dostane nástroje na to, aby zisťovala, ako na tom žiaci reálne vo vedomostiach sú, a nástroje na posudzovanie toho, čo v školskom prostredí nefunguje. Aj tak, že sa bude viac rozprávať nielen s učiteľmi, ale aj s rodičmi.

Musím povedať, že naša inšpekcia vie často veľmi dobre zasahovať, sú tam šikovní ľudia. Navyše majú veľmi fundovanú šéfku, Viera Kalmárová je jednou z najväčších autorít, ktorú v systéme regionálneho školstva máme. Ale sme len na začiatku cesty pretvárania inšpekcie na oveľa aktívnejší prvok systému. Samozrejme, popri tom musí štát mať aj lepšie nástroje na užitočnú represiu. Jednoducho, ak inšpekcia zistí, že škola nevie dodržiavať minimálne kritériá kvality, štát musí mať možnosť bezproblémovo takúto školu zrušiť.

No a, samozrejme, zmysluplné testovanie viete využiť na to najpodstatnejšie, skúmanie, ktoré prístupy sú efektívne. Ak máte dobrý systém testovania, môžete na školy púšťať oveľa viac experimentov a zisťovať, ktoré učebné postupy majú lepšie výsledky.

Kurikulárna politika a učebnice

Štandardy sa tvoria v rámci tzv. kurikulárnej politiky, štát pri vypracovaní Štátnych vzdelávacích programov určuje, čo má dieťa daného veku ovládať. Sama osebe to vie byť zložitá diskusia, pretože môžeme prirodzene mať rôzne prístupy. Štát môže chcieť definovať štandard veľmi voľne („čo by mala väčšina detí v tomto veku ovládať“) alebo naopak, môže mať sústavu veľmi podrobných očakávaní („vrchných päť percent by malo byť schopných vypočítať toto a toto“).

Rozhodne nás v budúcnosti čaká aj rozsiahla diskusia o tom, ako vlastne kurikulárnu politiku presne nastaviť. Nie je to populárna téma, učiteľov nič nevydráždi tak, ako spomenúť, že sa v budúcnosti budú musieť prispôsobiť novým vzdelávacím štandardom. Čiastočne je to preto, že majú skúsenosti s tým, že každú väčšiu zmenu v školstve sprevádza komunikačný chaos. Ale aj preto, že učiteľské prostredie vie byť extrémne konzervatívne. Ale v budúcnosti zmeny potrebujeme, aj keď ich obsah by už bol na dlhú diskusiu, ďaleko za rámec tohto článku.

Na to sa potom viažu ďalšie veci, ako spomínaná inšpekčná činnosť, rôzne druhy testovania, ale aj učebnicová politika. Čo sa učebníc týka, plánujeme učebnicový trh viac otvoriť a vytvoriť kvázi trh. Tak, aby na každý predmet boli k dispozícii aspoň dve učebnice a školy si mohli objednávať, ktorá im vyhovuje. Slovensko je príliš malé na plne voľný učebnicový trh, navyše musíte zachovávať určitú kompatibilitu medzi knihami, aby zodpovedali štátnym normám, ale na druhej strane systém len jednej učebnice už musíme opustiť.

Mimochodom, v tejto téme sme tiež na ministerstve pokročili. Okrem toho, že prvýkrát po štvrťstoročí deťom hradíme nákupy učebníc angličtiny a že sme začali učebnice do škôl posielať načas, všetky nové verejné obstarávania budú obsahovať aj podmienku dodávania učebnice aj s voľne šíriteľnou digitálnou licenciou.

Ďalej si plánujeme posvietiť na divoké praktiky vydavateľov, ktorí mimo systému schváleného ministerstvom posielajú na školy predajcov s rôznymi pracovnými zošitmi, ktoré potom učitelia nútia rodičov nakupovať. Niektoré sú užitočné, ale podľa všetkého sa takto na školy šíria aj materiály dosť pochybnej kvality. A zbytočne sa vyciciavajú rodičia. Do budúcna rozhodne chceme obstarávať učebnicové sety čo najkompletnejšie, vrátane metodickej podpory a pracovných zošitov.

Ako vlastne na školách myslia, postupujú, vnímajú?

Späť k meraniam. Ako štát toho vôbec meriame a zisťujeme veľmi málo. V tejto chvíli nemáme systém pravidelného testovania vedomostí a kompetencií učiteľov. (Máme len veľmi formalistický prístup v rámci atestačných skúšok.) A ten potrebujeme, aj preto, aby sme vedeli dobre nastaviť systém ďalšieho vzdelávania učiteľov, pozri nižšie.

Rovnako nám chýba systém pravidelného mapovania praktík a postupov na školách. Typickým príkladom sú ponosy časti žiakov a rodičov, že sa na školách napríklad deti často musia cez veľkú prestávku prechádzať vo dvojiciach a v kruhu. Takýchto praktík zo socializmu prežíva zrejme viac, ale nevieme, ako veľmi sú rozšírené. Podobne, ako systematicky nesledujeme, akým druhom situácií so žiakmi musia učitelia čeliť, s akými problémami sa kolektívy učiteľov typicky vyrovnávajú, akými spôsobmi riaditelia a učitelia komunikujú s rodičmi.

Podobne si ministerstvo pokojne môže z času na čas robiť aj prieskumy verejnej mienky, aby zistili, ako sa vlastne rodičia k výchove svojich ratolestí stavajú. To už ale skôr ako doplnok, rozhodne aj ten však pomôže verejnosti aj nastavovať zrkadlo, aj ju pozitívne mobilizovať.

Ešte niečo k štandardom. Za môjho pôsobenia sme jasne rozšírili možnosť alternatívneho prístupu. Existujú školy, ktoré sa chcú jasnejšie špecializovať (využívať disponibilné hodiny na špecifické predmety) a učivo si organizovať relatívne voľne. Na druhej strane iné školy chcú mať jasne predpísané štandardy zo strany ministerstva a školu organizovať podľa nich. Tomu sme vyšli v ústrety, väčšina škôl dostala od nás učivo pekne rozpísané po ročníkoch, ale tí, ktorí chcú mať voľnejší priestor pre vlastnú školskú politiku, ho majú. A myslím, že ho v budúcnosti musíme rozšíriť. Potrebujeme mať flexibilnejší systém výnimiek zo štátnych noriem. Rovnako, ako musíme mať program na to, aby sme verejnosti pravidelne ukazovali, aké inovácie sa na ktorých školách zavádzajú, s čím experimentujú.

A ešte jedna vec. Štandardizované testy nechceme využívať len na testovania po ročníkoch (teraz piatakov a deviatakov), v triednej praxi, alebo ako vstupné testy na stredné školy. Postupne by sme mali prejsť aj na systém plne štandardizovaných, centralizovaných maturít. Mimochodom, keď som prvýkrát túto myšlienku na nejakom učiteľskom fóre spomenul, polovica obecenstva počúvala s určitou nevôľou. Iste, veď človek je už tak nejako zvyknutý na tradičné ústne maturity. V priebehu niekoľkých mesiacov ju ale školská verejnosť začala akceptovať. Bodaj by nie. Pri centrálne spravovaných maturitách školám odpadne bremeno s prípravou skúšok. A stratí sa subjektívnosť rozhodovania.

Navyše, štandardizácia pomôže v tom, aby sa výsledky maturity medzinárodne akceptovali. Dnes má náš študent často pomerne veľký problém presvedčiť zahraničnú školu o kvalite známok z maturity. Špeciálne pri maturite z jazyka náš študent vie, že ju často proste neuznávajú. To pomôžu štandardizované testy zmeniť.

Deti potrebujú nasávať aj motiváciu a hodnoty

Zďaleka nie všetko, čo deti v škole získavajú, sa však dá ľahko definovať a merať (napr. urobiť kotúľ,vypočítať sústavu rovníc s dvoma neznámymi, vedieť, v ktorom storočí sa narodil Hviezdoslav alebo Shakespeare). Deti získavajú súbory veľmi rôznorodých postrehov o svete, motivácie, schémy reagovania na konkrétne logické či spoločenské situácie, aj rozlišovanie abstraktných pojmov tak, že vedia napríklad o svete hovoriť v zmysle hodnotových orientácií.

V tomto prípade nemôžeme v liberálnej spoločnosti ordinovať príliš konkrétne recepty. Môžeme však zisťovať, odkiaľ deti získavajú postrehy o svete. A podporovať to, aby mali deti napríklad prístup k príbehom či situáciám, ktoré ich motivujú. Kopa špičkových vedcov vám povie, že ich v bádateľskej vášni naštartoval napríklad učiteľ so zaujímavými príbehmi či prečítanie napínavej vedeckej knihy. Takéto situácie nemôžeme predpisovať, ako štát však môžeme pravidelne zisťovať, či deti majú okolo seba podobné podnety. A môžeme im pomáhať pestovať hlad po úspechu dobre cielenou podporou súťaží. V systematickom mapovaní toho, čo sa na školách v týchto ohľadoch deje a hlavne podpore rôznorodosti stimulov však rozhodne musíme pridať.

Mimochodom, tak, ako pri iných veciach, aj tu platí, že všetko nezmeníme zo dňa na deň. A máme trochu problém v tom, že aj školy, ktoré sa považujú za inovatívne, až tak veľmi inovatívne zvyčajne nie sú. Osobne tomu hovorievam, že za tvorivosť v prístupe k deťom sa u nás často vydáva to, že sa používa veľa zdrobnelín. Škola, ktorá deklaruje, že má novátorský a priateľský prístup k deťom, tak často akurát ukazuje prívetivosť tým, že používa veľa zdrobnelín („triedy voláme podľa zvieratiek, 1.A sú mravčekovia, 1. B veveričky“ a „máme turistický klub Tuláčik“).

Podpora učiteľov

Ako však nové, efektívnejšie postrehy a postupy na školy dostať? Okrem iného cez kontinuálne vzdelávanie učiteľov. Toto je veľmi bolestivá téma. V Slovenskej republike máme rozsiahly systém ďalšieho (kontinuálneho) vzdelávania učiteľov. Je ale veľmi zle nastavený. Je to v podstate trh s mnohými kurzami, ktoré majú často (netvrdím, že vždy), veľmi pochybnú kvalitu. A nikto nesleduje, ktoré sú pre konkrétnych učiteľov nejako užitočné a ktoré nie.

Ministerstvo v tejto chvíli pripravuje ďalekosiahlu zmenu tak, aby sme dosiahli jasnú kategorizáciu kurzov a periodicitu, v ktorej učitelia na ne môžu a majú chodiť. Teda, aby bolo jasné, že učiteľ má právo pravidelne ísť na kurz, ktorý mu dá nové vedomosti z jeho oboru, ale aj taký, ktorý mu zlepší pedagogické zručnosti, či taký, kde získa lepšie právne a manažérske zručnosti, ktoré pre funkciu učiteľa potrebuje. Systém ideme navyše lepšie nastaviť aj z hľadiska ďalších čŕt, ako zlepšenie učenia sa učiteľov od seba navzájom.

Druhou témou je príprava budúcich učiteľov počas vysokoškolského štúdia. Tu sú ale problémy ešte jasnejšie. Chýba nám systém cvičných škôl (niektorí študenti pedagogických fakúlt na bakalárskom stupni strávia v reálnej škole menej ako desať hodín), modernejší obsah výučby a pravdepodobne nás čaká, podobne ako pri iných profesijných odboroch, diskusia o zavedení numerus clausus. Nemôžeme živiť veľké pedagogické fakulty, na ktorých študujú zväčša ľudia, ktorí učiť vôbec nechcú.

Mimochodom, podpora prirodzeného rozvoja učiteľov môže mať mnoho podôb. V rámci zamyslení nad dlhodobejšou stratégiou fungovania rezortu uvažujeme napríklad o posilnení princípu rotácie. Aby učitelia jednak prirodzene rotovali medzi školami, ale tiež aby mala časť z nich možnosť vyskúšať si napríklad prácu na inšpekcii či ministerstve a potom sa vrátiť k učeniu. Čo je, mimochodom, v mnohých krajín bežný princíp fungovania.

Riadenie, financovanie a hospodárenie

Ak už hovoríme o uzavretosti škôl, je to širší problém. Zo škôl, aj tým, že získali právnu subjektivitu, ale žiadnu ďalšiu systematickú podporu pre rozvoj v tejto novej úlohe, vznikli akoby malé podniky zavalené rôznorodými riadiacimi problémami. Rovnako, ako hociktorá firma, musia riešiť pracovnoprávne záležitosti, protipožiarnu ochranu, atakďalej. Z toho v skutočnosti vyplýva aj väčšina problémov, ktoré majú s administratívnou záťažou.

Dá sa na to pozerať z dvoch uhlov. Na jednej strane je, bohužiaľ, pravdou, že zefektívňovať riadenie a znižovať administratívne náklady môžu školy samé tým, že sa budú spájať do väčších celkov. Tento proces sa v súčasnosti vcelku začína rozbiehať v susednej Českej republike. Samozrejme, školám a ich riaditeľom sa do toho veľmi nechce, každý chce byť pánom na vlastnom piesočku, aj zriaďovatelia, teda samosprávy sú v tomto veľmi pomalé. Aj keď treba povedať, že niekedy prekážky kladú aj štátne inštitúcie, teda odbory školstva v sídle kraja. Určitú konsolidáciu však treba podporiť.

Pomôcť ale chceme aj inak. Napríklad pri spomínanom administratívnom zaťažení ministerstvo do budúcna zvažuje prijať plán určitej centralizácie. Principiálne zrejme nie je nutné, aby sa pedagogická dokumentácia musela archivovať na úrovni školy. V tomto aktívne hľadáme pre školy riešenia.

Podobne ako plánujeme poskytovať väčšiu podporu riaditeľom. V mnohom sa táto funkcia stále vníma ako „vrchný učiteľ“, pritom riaditeľ má veľa manažérskych povinností. Potrebuje pre to podporné programy, napríklad naozaj efektívny systém kontinuálneho vzdelávania cielený špeciálne na riaditeľov. Ale samozrejme aj dobrý systém finančných bonusov pre úspešných školských šéfov.

Dve veľmi zložité otázky v školstve sa týkajú modelu financovania škôl a rozdelenia kompetencií. Pri financovaní máme tzv. normatív na žiaka. Sú naň veľmi rozdielne pohľady. Veľa ľudí sa naň sťažuje, no mnohí odborníci tvrdia, že nič efektívnejšie, ako normatívne financovanie neexistuje a napríklad OECD nás za náš systém dosť chváli. Na ministerstve funguje pracovná skupina zložená z ľudí zo škôl a odborníkov, ktorá o tomto intenzívne diskutuje, a okrem toho sa na problém intenzívne pozerajú naši analytici.

Naším cieľom je ukázať ucelené alternatívy. Napríklad s normatívnym financovaním sa dá vcelku dobre žiť, ak máte nastavené prísne sitá na vstupy žiakov na rôzne druhy škôl a prísne regulovanú sieť škôl. Na tom pracujeme. Aj ak však zvažujeme aj modifikácie nášho aktuálneho modelu, prípadne prechod na iný model, s paušálom na školu a s pohyblivou zložkou. Upozorňujem ale, že dobré nastavenie financovania si žiada naozaj dôkladné analýzy a toto je jedna oblasť, kde sa netreba unáhliť.

Druhou veľmi problematickou oblasťou je rozdelenie kompetencií v školstve. Pre ministerstvo je to bolestivá téma aj z toho dôvodu, že ho často obviňujú za veci, o ktoré sa ministerstvo v súčasnosti ani nemá dominantne starať. Príkladom sú budovy škôl. Tie nevlastní ministerstvo, ale obce a vyššie územné celky, prípadne súkromní zriaďovatelia. Napriek tomu sa za stav školských budov z terénu či z médií ozýva kritika práve na ministerstvo. Ironicky, ako ministerstvo sme si tým, že poskytujeme veľmi výrazné investície do budov (okrem príspevkov na riešenie havarijných stavov budov aj dotáciami na škôlky a telocvične) uplietli na seba bič, pretože čím viac poskytujeme, hoci by mali zriaďovatelia, tým viac sa ľudia obracajú kvôli zlému stavu budov na nás. Ale taký je život, robíme to radi.

V školstve však v budúcnosti zrejme dôjde k určitému zjednoteniu kompetencií. Odborári minulý rok rozbehli obrovskú petíciu za zjednotenie, kde nazbierali vyše 70 tisíc podpisov, mimochodom, bola to jedna z vôbec najväčších petícií v posledných rokoch. Aj OECD nám odporúča, aby sme napríklad pedagogických zamestnancov (nie budovy) materských škôl zobrali spod obcí späť pod ministerstvo.

Remeslá, odborné školstvo, stravovanie a šport

Samozrejme, na ministerstve riešime oveľa širšie množstvo tém. Veľmi dôležitá kapitola je odborné vzdelávanie. Novým zákonom, ktorý sme prijali pred rokom, sa podarilo obnoviť tradíciu „duálneho vzdelávania“ (teóriu sa študenti učia v škole, prax majú z väčšej časti na pracoviskách firiem). Čaká nás však ešte veľa práce, aj z hľadiska zlepšovania materiálneho vybavenia odborných škôl, aj oživovania ich života napríklad atraktívnejšími súťažami či pobytmi v zahraničí, kde sú nám ochotní pomáhať kolegovia z Rakúska či Nemecka.

Nie plne vedľajšou je téma školského stravovania. Tam sme v lete urobili aspoň malý, symbolický krok predstavením nových, modernejších receptov pre školské jedálne. Ale čaká nás ešte veľký kopec práce, náš systém regulácie školského stravovania je napríklad v niečom až príliš zväzujúci. Čiastočne sme to zmiernili niektorými usmerneniami, ale čakajú nás ešte vyjednávania s kolegami z rezortu zdravotníctva, pod ktoré normy spadajú.

Dôležitá je aj téma pohybu a športu. Teším sa zo štátneho príspevku na lyžiarske a ešte viac z toho, že sa nám po niekoľkých mesiacov príprav a vyjednávaní s ministerstvom financií konečne podarilo rozbehnúť program investícií do školských telocviční. V budúcnosti ho chceme rozšíriť aj o investície do vonkajších športovísk a tiež propagovať šport medzi deťmi niekoľkými inovatívnymi programami, o ktorých diskutujeme so športovými osobnosťami.

Záver: stále si treba pripomínať, aký je náš skutočný cieľ

Samozrejme, ak chceme skutočné reformy, musíme pri týchto krokoch myslieť už aj na ďalšie. Na to, ako v budúcnosti radikálnejšie meniť systém vzdelávania. Vieme, že existujúce praktiky nemusia byť zďaleka najefektívnejšie. O tom sa občas presviedčame: vidíme, že dieťa sa niekedy naučí cudzí jazyk alebo programovať oveľa rýchlejšie doma, za pomoci internetu a kamarátov, ako v škole. Aj dobrá štátna politika musí tieto veci vnímať a dávať priestor pre hľadanie, čo funguje efektívnejšie, ako rokmi zaužívané vzdelávacie postupy. Osobne budem vždy podporovať stretnutia aj s odborníkmi, ktorý majú veľmi kritický pohľad na konzervatívne prístupy v školstve a navrhujú aj radikálne experimenty. Na ministerstve ich už teraz mapujeme.

Toto sú veľmi v stručnosti niektoré z hlavných tém, na ktorých pracujeme. Pravdaže, každá z nich je komplikovanejšia, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Aj zdanlivo jednoduché riešenie môže ústiť do rôznych logických úskalí alebo si odporovať s inými existujúcimi mechanizmami. A všetko doviesť do legislatívne čistej podoby je tiež umenie. 

Vzdelávacia politika je to, čo som tu, v rýchlosti a trochu povrchne opísal. Od praktík v triede až po učebnicovú politiku. Ešte raz, neklamme sa. Lepšie vzdelávanie nám neprinesú ani vzletné frázy, ani emocionálne vyhlásenia, ani nekonečné ponosovanie sa na to, ako niečo nefunguje. Sťažovať sa pokojne môžete aj roky, za veľkého záujmu médií alebo bez neho, nepomôže to. Zmena si vyžaduje predovšetkým veľa trpezlivej práce na detailoch systému.

A predovšetkým: Ak hovoríme o vzdelávaní, myslime neustále na mladú ľudskú bytosť. Bez toho sa nepohneme k niečomu zmysluplnému. A tým nie je ani mať možnosť sťažovať sa alebo si gratulovať, že sme sa umiestnili tak alebo onak v PISE, ani že sa niekomu z rodiny podarilo dostať na takú alebo onakú školu, ale ani mať v škole takú alebo onakú drahú výbavu.

Zmysluplným zámerom je mať tu deti, ktoré vedia efektívne riešiť rôzne druhy logických a technických problémov, majú veľké skupiny poznatkov z dnešnej vedy, efektívne komunikujú či už v cudzích jazykoch alebo tak, že vedia dobre tvoriť argumenty vo vlastnom jazyku, vedia niečo pekné remeselne alebo umelecky vytvoriť, majú ambície niečo v živote dosiahnuť a vedia a chcú klásť sebe a iným inteligentné otázky. 

Zdroj: blog.etrend.sk