Korona poukázala na skutočnú hodnotu učiteľského povolania

Pandemická situácia ovplyvnila mnohé rodiny a jednotlivcov, čo sa odrazilo v rôznych aspektoch ich súkromných, ale aj pracovných životov. Učitelia nie sú výnimkou.

PSYCHOLÓGIA

Autorka článku:  Mgr. Štefánia Ferková, PhD., školská psychologička, Katedra pedagogiky a sociálnej pedagogiky, Pedagogická faktulta UK v Bratislave

V istom okamihu sa učitelia museli popasovať s prechodom na dištančné vzdelávanie, ktoré prinieslo nové výzvy, ale aj problémy. V súvislosti s návratom žiakov do škôl sa potrápili nielen so samotnou prezenčnou výučbou, ale aj s organizačným zabezpečením chodu školy, obavami o vlastné zdravie, či aktuálnymi potrebami, očakávaniami, problémami detí a rodičov.

Dnešná škola si vyžaduje učiteľov, ktorí dokážu didakticky transformovať učivo v súvislosti s potrebami dnešných žiakov a spoločnosti. Učiteľ je v prvom rade vnímaný ako ten, kto efektívne sprostredkuje, vysvetlí žiakom nové učivo. To však zďaleka nie je jeho jediná úloha. Učiteľ je do veľkej miery zodpovedný aj za disciplínu žiakov, pracovnú atmosféru v triede, mal by byť facilitátorom procesu učenia sa žiakov, mal by pomáhať rozvíjať osobnosť žiaka, adekvátne reagovať na rôzne situácie spojené s výchovnými problémami a pod. V súčasnej škole je kladený dôraz aj na efektívne využívanie moderných informačných a komunikačných technológií. Počas pandémie sa učitelia ocitli pred ťažkou úlohou, realizovať dištančné vzdelávanie. Vďaka prudkému rozvoju moderných technológií, školy mali k dispozícii rôzne možnosti na prípravu výučbových materiálov, realizáciu vyučovacích hodín, či na kontrolu odovzdaných úloh a vedomostí. Z výhod dištančného vzdelávania spomenieme úsporu času elimináciou presunov do a zo školy, pohodlie v domácom prostredí, možnosť naučiť sa niečo nové. Ustúpili taktiež niektoré výchovné problémy, ktoré súvisia s prezenčnou výučbou.

Problémy s dištančným vzdelávaním

Stretávame sa však s názormi učiteľov, ktorí videli v dištančnom vzdelávaní množstvo nevýhod. Pre niektorých z nich bolo náročné používať úplne nové spôsoby práce s online platformami, ktoré dovtedy vôbec nepoznali, nemali s nimi skúsenosť. Riaditelia škôl sa snažili promptne zabezpečiť školenia pre učiteľov, ktorí sa zúčastňovali webinárov. Všetko sa však tvorilo za pochodu. Po prvotnom šoku, v súvislosti s prerušením vyučovania v školách, si každý učiteľ potreboval nájsť svoj spôsob práce so žiakmi, rodičmi a kolegami. Prichádzali nové skúsenosti, ale aj ťažkosti spojené s dištančnou výučbou. Začali sa objavovať problémy so zapnutím kamier a mikrofónu počas online výučby. Niektorí žiaci jednoducho na učiteľovu výzvu nereagovali. Učitelia nadobúdali pocit, že chýbala vzájomná interakcia, boli ochudobnení o zážitok z odovzdávania vedomostí žiakom. Často absentovala spätná väzba vo forme pochopenia učiva zo strany žiakov, ktorá počas prezenčnej výučby jednoznačne napĺňa prácu učiteľa. Žiaci sa stávali viac apatickými, strácali alebo si nevedeli nájsť motiváciu k učeniu, čo sa odrážalo na ich fungovaní v dištančnom vzdelávaní. Niektorých učiteľov ,,nezáujem“ žiakov o výučbu veľmi demotivoval. Sprostredkovať a odovzdávať nové poznatky do ,,plochej obrazovky“ bolo nesmierne limitujúce. Niektorí učitelia sa museli popasovať s vedomím, že na jeho online vyučovacej hodine nie je prítomný iba žiak, ale aj iní rodinní príslušníci. Našli sa aj takí rodičia, ktorí nevhodným spôsobom zasahovali do výučby učiteľov.

Vyššie sme spomenuli, že sa eliminovali niektoré výchovné problémy, nahradili ich však nové. Žiaci zámerne vypínali mikrofón niektorým zo spolužiakov alebo dokonca učiteľovi. Tento problém po prvej vlne pandémie čiastočne vyriešili niektoré aplikácie vo vybraných platformách. Neskôr dochádzalo k iným výchovným problémom. Žiaci fotografovali alebo natáčali svojich spolužiakov, či učiteľov počas online výučby. Ich fotografie alebo videá sa ocitli v spoločných chatových skupinách a na sociálnych sieťach. Dochádzalo k náznakom kyberšikany, objavovali sa fotografie a videá s nevhodným alebo zosmiešňujúcim komentárom. Ďalším problémom bol väčší priestor na podvádzanie žiakov pri online testoch. Učiteľ nemal možnosť odkontrolovať to, či test vypĺňalo samotné dieťa alebo mu s tým niekto pomáhal. Niektoré deti mali až podozrivo vynikajúce vzdelávacie výsledky z online testovania. Učitelia skrátili čas na vypĺňanie testu, na čo reagovali negatívne samotní žiaci, ale aj ich rodičia, často v súvislostiach s technickými obmedzeniami v domácom prostredí. Niekedy bolo veľmi náročné, až nedosiahnuteľné, dokázať žiakovi, či skutočne mal alebo nemal na vyučovacej hodine technické problémy. Nasledoval sled mailovej komunikácie s rodičmi, kde si každý obhajoval svoju pravdu.

Ako posledné a zároveň veľmi dôležité je nutné spomenúť, že aj učitelia majú svoje vlastné rodiny a deti, ktoré ostali s nimi doma. Hlavne, ak išlo o mladšie deti, bolo pre nich nesmierne náročné, skĺbiť kvalitnú online výučbu, bez nerušených zásahov, so zabezpečením dostatočnej kontroly nad svojimi vlastnými deťmi. Oprávnene sa prihliadalo na rodičov z kritickej infraštruktúry, ktorí museli ísť do zamestnania a umiestnili svoje deti do školských zariadení. Medzi učiteľmi boli však tiež takí, ktorí v istom období museli preto nastúpiť do práce, postarať sa o iné deti, nemali kde a s kým nechať svoje vlastné deti.

Situácia po návrate žiakov do škôl

Po návrate žiakov do škôl registrujeme únavu a vyčerpanie na strane učiteľov. Tak ako žiaci, aj učitelia prešli z jednej formy vzdelávania, dištančnej výučby, do úplne inej, prezenčnej výučby. V praxi zaznamenávame nárast psychických problémov detí. Zvyšuje sa počet detí, ktoré sú ohrozené sociálnym prostredím, vrátane nevhodného vplyvu médií. Ide o nadmerné množstvo času strávenom na internete, ktorého nevhodný obsah môže mať nepriaznivý vplyv na psychiku dieťaťa. Začali sa objavovať problémy, akými je napr. zvýšená úzkosť detí, strach zo školy a skúšania, apatickosť, depresívne stavy. Zaznamenávame aj samovražedné a sebapoškodzujúce tendencie, fóbie, poruchy príjmu potravy, zneužívanie psychoaktívnych látok, poruchy spánku a pod. V mnohých školách pomáhajú s adaptáciou školské podporné tímy, ktoré sú často poddimenzované. Nestíhajú pokryť potreby detí, rodičov a učiteľov, aby im pomohli čo najlepšie zvládať nároky spôsobené zmenami, ktoré pandémia so sebou priniesla. Chýba komplexná metodická podpora, či už vo forme materiálov alebo kvalitných školení pre učiteľov. V niektorých prípadoch žiaľ nie sú nápomocní ani rodičia. Naopak, svojou prehnanou kritickosťou a častokrát neobjektívnym pohľadom na konkrétnu situáciu zasahujú nevhodne a sťažujú prácu učiteľov. Základným predpokladom na zvládnutie aktuálnej situácie je spolupráca všetkých aktérov školy a iných odborníkov. Nechceme však vytvárať nereálne predstavy o rýchlych riešeniach problémov, ktoré pandémia so sebou do škôl priniesla. Cieľom článku bolo poukázať na problémy v súvislostiach s učiteľským povolaním a pandemickou situáciou, a tak čiastočne vyjadriť pochopenie, obdiv a poďakovanie za prácu učiteľov, ktorá je v súčasnej spoločnosti nesmierne dôležitá, častokrát však žiaľ nedocenená.