Autoregulácia v edukačnej činnosti v materskej škole

Pri zaraďovaní hrových aktivít do činnosti materskej školy si učiteľka vždy musí uvedomiť, kedy ktorú hru zaradiť a ako ju správne uviesť. Vhodné je striedať kratšie hrové aktivity s náročnejšími. Najprv si treba ujasniť, čo ktorou hrou sledujeme a ktorú z funkcií osobnosti dieťaťa chceme rozvíjať.
    
Učiteľka by sa mala zapojiť do hry a pritom nemusí stratiť svoju prirodzenú autoritu. Dôležité je správne motivovať deti, dobre zorganizovať hru, mať na ňu dostatočný čas a vytvoriť príjemné prostredie. Učiteľka by si mala uvedomiť, s akou skupinou pracuje, dôležité je však prihliadať aj na momentálnu atmosféru v skupine, na náladu detí, ich únavu alebo pripravenosť na istú úroveň náročnosti. Deťom netreba vnucovať aktivitu len pre to, že bola naplánovaná.
    
Nechajte sa pri práci s deťmi inšpirovať nasledovnými hrami,  ktoré sú zamerané na rozvíjanie autoregulácie v edukačnej činnosti:

Sušienky: Deti si sadnú do kruhu a každé druhé dostane sušienku. Učiteľka im povie, aby zatiaľ sušienky nejedli. Vyzve ich, aby zdvihli ruky tie, ktoré sušienku dostali, potom zdvihnú ruku tie deti, ktoré nedostali nič. Učiteľka si jednu sušienku nechá tiež. Potom deťom povie: „Niektorým deťom sa sušienka neušla. Chcel by sa s nimi niekto podeliť o svoju?” Počká, kým sa deti samy rozhodnú, či sa podelia o svoju sušienku. Učiteľka môže rozlámať svoju sušienku a dať z nej niektorým deťom. Náročnosť a pôsobivosť hry je možné zvýšiť i tak, že sušienky dostane len každé tretie dieťa. Na záver sa deti rozprávajú o tom, ako sa cítili, keď sušienku dostali, a ako vtedy, keď delili svoju sušienku. Čo ich viedlo k tomu, aby sa podelili, alebo nepodelili. Kedy sa cítili lepšie?

Obrus: Táto hra rozvíja v deťoch schopnosť dohodnúť sa a riešiť problémy. Detí sa spýtame, čo si myslia o slovách nedorozumenie, nezhoda. Môžu povedať nejaké príklady z vlastnej skúsenosti. Ako sa ľudia cítia, keď sa nevedia dohodnúť? Ako taká hádka prebieha? Do stredu kruhu, v ktorom deti sedia, rozprestrieme obrus a vysvetlíme, že obrus poslúži ako „stôl zmierenia”. Ak sa deti v niečom nebudú vedieť dohodnúť, sadnú si za tento „stôl” a spoločne budú hľadať riešenie. Na obrus položíme hračku alebo zaujímavý predmet. Predstavíme takúto situáciu: „Janko a Jurko by sa radi hrali s touto istou hračkou. Ako tento problém môžu vyriešiť?” Obaja sa posadia za „stôl“ a majú sa dohodnúť. Ich rozhovor budeme usmerňovať k dohode. Aj ostatné deti budú dávať návrhy, ako problém riešiť. Po diskusii odídeme s deťmi k stolíku, ktorý prikryjeme týmto obrusom a ozdobíme obrázkom, ktorý si deti vyberú. Ak v budúcnosti dôjde medzi deťmi k nejakej nezhode, môžu sa ísť dohodnúť k tomuto stolíku. Deti si môžu navyknúť riešiť svoje problémy samy. Na záver sa porozprávame o tom, ako prežívajú spory, hádky – ako sa cítia, keď im kamaráti nechcú dať či požičať hračku, a čo prežívajú vtedy, keď im ju dajú.

Viac aktivít nájdete v publikácii Dieťa a jeho svet.