Máte hyperaktívne dieťa?

Za skratkou sa ukrýva názov najčastejšej poruchy psychického vývinu v detstve (Attention Defi cit Hyperactivity Disorder -porucha pozornosti s hyperaktivitou). Primár Kliniky detskej psychiatrie LFUK a DFNsP Bratislava Ján Šuba uvádza, že „táto porucha sa vyskytuje zhruba pri piatich až siedmich percentách detí, obvykle sa objavuje v prvých piatich rokoch života a často pretrváva až do adolescentného veku. Ak sa nelieči, môže až v polovici prípadov prechádzať aj do dospelosti, kde sa spája s neprispôsobivým správaním a alkoholizmom“.

Deti trpiace ADHD sú menej úspešné v škole, ale aj v skupine rovesníkov, napriek tomu, že môžu byť bystré. Častejšie trpia psychiatrickými ochoreniami ako ostatné deti. Včasná návšteva odborníka je dôležitá, pretože pokiaľ poruchu diagnostikujú už v detstve, možno ju liečiť.

Obdobie puberty
V puberte z toho vyrastie. Taký názor je podľa psychologičky Jany Olíkovej z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Martine skôr predsudok, i keď pripúšťa, že puberta môže ovplyvniť alebo zmierniť niektoré príznaky. „Niekedy ide skôr o zmenu v type, vzájomnom pomere a rozsahu symptómov – môže ubudnúť hyperkinéza (nadmerná pohyblivosť), ale poruchy pozornosti pretrvávajú ako ´vnútorný príznak´, takisto sa môže zvýšiť impulzivita, môžu pribudnúť úzkostné či mierne depresívne príznaky.“

Obvykle sa niektoré príznaky v puberte skôr vystupňujú a rodičia práve vtedy prvýkrát vyhľadajú odbornú pomoc. Príznaky by mali byť prítomné od detstva, ak sa objavia v puberte, nemusia signalizovať syndróm ADHD. Môže ísť napríklad o experimentovanie s návykovými látkami a pod., čo nie je v tomto veku zriedkavé.

Vo výchove, a to nielen detí s ADHD, platí podľa Olíkovej praktické pravidlo: prísnosť láskavá, láskavosť primerane náročná.

Mnohí rodičia často ťažko pripúšťajú, že ich dieťa má problém a niekedy sa uchyľujú aj k nevhodným výchovným metódam. Na druhej strane, „pomenovanie problému a nájdenie dôvodov môže znamenať úľavu tak pre dieťa, ako aj pre rodinu,“ hovorí psychologička. Vysvetľuje, že rodičia sú často vystavení konfrontácii s okolím (škola, známi, ale aj príbuzní) a toto okolie ich často vníma ako neschopných zvládnuť výchovu a poradiť si s dieťaťom.
  
Druhá strana mince
S určením diagnózy sa však spájajú aj úskalia. Olíková upozorňuje, že „diagnóza môže pre dieťa znamenať „nálepku“ a automaticky ho zaradiť medzi „problémových žiakov“. Avšak aj napriek tomu, že je pohybovo živšie, nepokojnejšie, nesústredenejšie, môže mať primerane vybudované a zvnútornené normy správania, toho, čo sa „patrí a čo nie“.

Úskalím môže byť aj to, že pre diagnózu sa okolie na dieťa viac sústredí, začne viac striehnuť na problémy. Ak sa raz problém označí a pomenuje, môže byť dieťaťu aj „medveďou službou“ a postoj okolia k dieťaťu sa zmení. Začnú ho vnímať v zmysle, že „ono za nič nemôže“, čo sa môže negatívne odraziť v ďalšej výchove. Z dlhodobého hľadiska ani jeden extrém nie je pre dieťa priaznivý. Ako vyzerá liečba

Primár Ján Šuba udáva, že ADHD sa bežne vyskytuje v spojení s inými psychiatrickými poruchami, najmä s poruchou opozičného vzdoru, objavuje sa aj úzkosť, špecifické poruchy učenia – dyslexia, dyskalkúlia, dysgrafia. „Potrebná je psychosociálna rehabilitácia a špeciálno-pedagogické vedenie,“ vysvetľuje Šuba.

Psychologička potvrdzuje, že veľa detí prichádza do centra práve na podnet pedagóga, pretože deti s ADHD sa obvykle ťažko začleňujú do školského kolektívu, ich problémy sú vypuklejšie.

Výkon v škole však nemusí zodpovedať ich objektívnym intelektovým možnostiam. Impulzivita zasa môže byť problémom vo vzťahoch dieťaťa s jeho najbližším okolím. „V niektorých prípadoch pomáhame školám pri začlenení takýchto detí vypracovaním individuálneho programu, spoločným riešením problémov na úrovni rodič – pedagóg - špeciálny pedagóg - psychológ. Cieľ by mal byť v každom prípade rovnaký – pomôcť zvládnuť ťažkosti dieťaťa a budovať jeho zdravé sebahodnotenie,“ zdôrazňuje Jana Olíková.

Dôležitý je uhol pohľadu
Niektoré činnosti, druhy športu či umenia a neskôr aj povolania v dospelosti si priam žiadajú akčnosť, „lásku k adrenalínu“, zvýšenú pohotovosť, originalitu a nekonvenčnosť, výrečnosť, nadšenie pre nové veci, „širokouhlú pozornosť“ (t. j. pozornosť zameranú na viaceré podnety naraz), zníženú ustráchanosť a pod.. „Veľa spravíme aj zmenou postoja, uvažovania o ťažkostiach,“ vysvetľuje Jana Olíková.

Zdroj: SITA