Najťažších zvládajú hravo

Za dverami Domova sociálnych služieb Slovenského Červeného kríža v Košiciach nás víta osemnásťročný Michal. Autista, ktorý si nás spoza okna svojho sveta s ľahkým úsmevom obzerá. Fotenie by ho rozrušilo. Takisto ako každý náš neopatrný krok, ktorým by sme porušili dráhy na zemi, čo si vyrobil z ozdobných šnúr. Opatrne mierime ďalej. K štyrom deťom za stolom. Kým si prezeráme ich kresby, MVDr. Lucia Cangárová, riaditeľka územného spolku Slovenského Červeného kríža v Košiciach, nás zoznamuje so zariadením. „Vzniklo pred ôsmimi rokmi a je určené pre deti a dospelých s najťažším stupňom mentálneho a telesného postihnutia. Najčastejšie prijímame zverencov s detskou mozgovou obrnou a autizmom.“ Sú na to štyria: fyzioterapeutka, zdravotná sestra, sociálna pracovníčka a vychovávateľka. Starajú sa o trinásť detí vo veku od troch rokov a o dve dospelé sestry - dvadsaťpäť- a dvadsaťsedemročnú. „Radi by sme prijali aj viac detí, no priestorové možnosti domčeka sú obmedzené. Ale pracujeme na tom, aby sme sa rozrástli,“ dúfa riaditeľka.

Zázračné tri slabiky
Zariadenie funguje ako denný stacionár počas pracovného týždňa od štvrť na sedem do šestnástej. Vďaka tomu majú rodičia čas na prácu a aspoň nejaký osobný život. Väčšina z nich bola predtým s deťmi roky len a len doma. Ako rodina jedenásťročnej Lenky, ktorej vysmiata tvár žiari do diaľky. „Do roka a pol bola úplne zdravá. Všetko zmenila autonehoda,“ zoznamuje nás s Lenkiným príbehom vedúca zariadenia a fyzioterapeutka Mgr. Martina Voharová. Rodina ju sem vozí štvrtý rok, a hoci je na úrovni dvoj-, trojročného dieťaťa, robí nesmierne pokroky. „Nechodí, ale začala liezť štvornožky. Používa ruky aj na iné činnosti, čo predtým nerobila, a občas si už vezme i ceruzku a čmára. Nedávno začala dokonca hovoriť dvojslabičné slová, ktoré spájala do viet. Keď si spomeniem na jej prvé chvíle, je ohromné vidieť jej pokroky,“ neskrýva nadšenie Martina.

Učia sa jesť
Dvakrát do mesiaca zverencov vyšetruje fyziater a raz za mesiac neurológ. Podstatne viac času venuje personál iným aktivitám. „Snažíme sa, aby sa deti čo najväčšmi osamostatnili. Sú síce ťažko prispôsobivé, no to neznamená, že sa s nimi nedá pracovať,“ ozrejmuje Martina Voharová. Učia ich napríklad stolovať. „Tri štvrtiny detí do príchodu k nám nezvládali sedieť za stolom. Pre netrpezlivosť a nekoncentrovanosť boli zvyknuté na kŕmenie. Dnes je to už minulosť,“ pochváli Martina dlhovlasého autistu Janka, ktorý prestal nosiť aj plienky, pretože sa na toaletu už vypýta sám. Podobným úspechom sa môže pochváliť aj šesťročný Max s detskou mozgovou obrnou.
„Keď prišiel, bol akoby v ustavičnom kŕči, čo sa nám cvičením podarilo odbúrať. Teraz už má dlane otvorené a dokonca si začal kresliť. Čoraz častejšie vyslovuje jednoduché slabiky a hoci nechodí, naučil sa sedieť na stoličke a zvláda aj toaletu. Vždy však pri ňom musí byť aj zdravotná sestra, ktorá mu rozpráva rozprávky. Zabáva ho a on vydrží,“ priznáva Martina Voharová, že podobný úspech nečaká každého. „Plienky stále nosí autista Miško a v jeho prípade sa to už možno nezmení. Nemá rád, ak ho do niečoho nútime. Má už osemnásť a problém je v jeho netrpezlivosti. Rozumie jednoduchým príkazom a ak má náladu, aj ich splní. Spočiatku sa hrával len s ozdobnými šnúrami. V súčasnosti však vezme do rúk aj iné hračky, dokonca loptu. Aj to je neskutočný posun,“ dodáva Martina Voharová.

Čo sa tu deje?
Deti napredujú aj zásluhou pravidelnej fyzioterapie. „Plánujeme ju hneď zrána. S deťmi cvičíme Bobathovu a Vojtovu metódu. Dostávajú aj elektroliečbu, teplé zábaly. Pracujeme na stabilizovaní sedu, chôdze a stoja,“ vysvetľuje Martina. Naplánovanú majú aj ďalšiu metódu, ktorá je v tomto zariadení bežným štandardom - oxygenoterapiu, liečbu kyslíkom. Pomáha hlavne deťom s detskou mozgovou obrnou, pretože podporuje mozgovú činnosť. Hoci je jemná a určite nebolí, deti ju spočiatku odmietajú. Na dávku prospešného kyslíka práve prichádza Daniel. Je ťažké neprihovárať sa mu, keď sa usmieva a ukazuje tričko s nápisom Metallica. Bez námietok si líha a Martina mu k nosu prikladá kanylu, cez ktorú prúdi kyslík. Všetko mu jednoducho popisuje a zdôrazňuje, že nemusí mať strach. Veď to už pozná. Chlapec sa s nami lúči po desaťminútovej terapii širokým úsmevom. Nie však nadlho. O pár sekúnd sa vracia s fotkou bývalej vychovávateľky, ktorú si veľmi obľúbil. „Má fenylketonúriu. Ochorenie, ktoré si vyžaduje špeciálnu diétu od narodenia. A Daniel si vyžadoval sústavnú prítomnosť obľúbenej osoby. Nechcel spolupracovať s deťmi ani s personálom a rozprával v slovných automatizmoch. U nás sa naučil jesť lyžicou a momentálne skúšame, či to zvládne aj samostatne. Vie kresliť ceruzou, strihať a pozná písmená abecedy aj základné číslice,“ menuje vedúca zariadenia.

Vchádzame do herne. Nachádza sa tu asi päť detí, medzi nimi aj Simona - autistka s vynikajúcim hudobným sluchom. Vie veľmi pekne hrať na klavíri. „Herňa funguje aj ako rehabilitačná miestnosť, pretože sa v nej nachádza hydraulická posteľ na cvičenie. Je pohyblivá a slúži aj na masáže,“ ozrejmuje Martina.

Prekladajú veci
Po fyzioterapii a kratšom oddychu zvyčajne nasleduje niekoľkominútové vyučovanie.
V triede plnej farieb, obrázkov a odpočívacích vakov. „Učíme ich písať a čítať, ale najprv začíname s uvoľňovacími cvičeniami. Vzápätí prekladajú predmety do škatuliek, triedia ich podľa veľkosti či farby a kreslia,“ vysvetľuje Martina Voharová a dopĺňa, že ani táto aktivita nie je poslednou, ktorou pomáhajú deťom napredovať. „Zo všetkých naplánovaných činností deti vari najväčšmi obľubujú muzikoterapiu, pri ktorej počúvajú relaxačnú, klasickú, ale aj súčasnú hudbu. Miluje ju aj malá Linh s detskou mozgovou obrnou. Je veľmi muzikálna a do každej hudby si pospevuje svojou rečou,“ prezrádza Martina Voharová, podľa ktorej deti veľmi vítajú aj biblioterapiu. „Čítame im rozprávky alebo básne a aktívne ich do toho zapájame. Prednášame im a ony do toho vstupujú jednoduchou hrou na klávesy, bubienky alebo tlieskaním,“ približuje vedúca zariadenia.

Ovoniavajú ich
Nechýba ani liečba výtvarným umením a prácou. V rámci nej sa deti učia vyzliekať a prezliekať. „Uvoľňujeme im ruky, maľujeme a kreslíme čiary,“ rozpráva Martina. Populárna je aj arómoterapia. „Väčšinou sprevádza fyzioterapeutické aktivity alebo vyučovanie. Kým s deťmi cvičím alebo ich masírujem, vdychujú vzduch presýtený kvetinovými vôňami v kombinácii s relaxačnou hudbou. Nesmierne ich to uvoľní. Páči sa im aj gardenterapia, starostlivosť o kvetinovú záhradku. Polievajú ju, zoznamujú sa s kvetmi, ovoniavajú ich alebo hladia. V budúcnosti im zrejme pribudne aj zeleninové políčko. Pomôže im spoznávať i nové veci. V zariadení sa snažíme tiež o canisterapiu, ale je značný problém zohnať canisterapeuta so psom v predpoludňajších hodinách, pretože väčšina z nich je zamestnaná,“ prezrádza Martina Voharová.

Nie vždy to ide
Deti majú bohatý program, no nie vždy sa odvíja podľa pripraveného plánu. „Bolo by to veľmi pekné, no stačí, že tri-štyri deti sa zle vyspia alebo prekonajú v noci epileptický záchvat, a všetko je inak. Mnohokrát ide o improvizáciu. Ak nie sú v dobrej psychickej kondícii a liečba prácou ich nezaujala, nahradíme ju trebárs muzikoterapiou. Najdôležitejšie je, aby deti do zariadenia chodili pravidelne. Len tak dosiahneme, aby napredovali. A tiež, ak v naučených aktivitách pokračujú aj doma. Chce to čas, trpezlivosť, ale rodičia ich potom už nemusia prebaľovať a kŕmiť,“ vyzdvihuje Martina Voharová. Otcovia amamy dostávajú každý štvrťrok aj písomné informácie, aké pokroky urobil ich potomok. „Je to pre nich veľmi povzbudzujúce, keď to vidia čierne na bielom. Spočiatku mnohí neverili. Keď nám zverili svoje deti, často nám len oznámili, že v zariadení nebudú ani jesť, ani spať, pretože to zvládajú iba doma. Ešte sa nám však nestalo, aby rodičia vzali dieťa z našej starostlivosti. Tieto deti si zaslúžia pozornosť a starostlivosť. Nie je dobré, ak ostávajú samy, najmä v súčasnosti, ak sú k dispozícii už iné možnosti,“ uzatvára Martina Voharová. *

Koľko DSS zaplatíte?
To závisí od regiónu, formy a poskytovateľa sociálnej služby. Ten si môže uhrádzať náklady z viacerých zdrojov - z rozpočtu VÚC alebo obce ako poskytovateľa sociálnej služby, z vašich platieb, dvoch percent daní alebo z finančných darov. Na ilustráciu, priemerné ekonomicky oprávnené náklady v domove sociálnych služieb bratislavského VÚC s celoročnou formou pobytu predstavovali za vlaňajší rok 1 008,08 eura na osobu mesačne. Keby váš blízky býval sám a mal šiesty stupeň odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby, jeho pobyt by vás vyšiel 280 eur mesačne. Rozdiel sa pokrýva z rozpočtu samosprávneho kraja. Sumu úhrady, spôsob jej určenia a platenia si zariadenia určujú zmluvou v súlade so všeobecne záväzným nariadením samosprávneho kraja. Platí to tak pre verejných, ako aj neverejných poskytovateľov. S tým rozdielom, že súkromníkom platí kraj menej a vy viac. Pripravte sa na asi 150 až 950 eur mesačne. Pokiaľ teda súkromný poskytovateľ hodlá dosahovať zisk. Ak ziskový byť nechce a požiadal VÚC alebo obec o finančný príspevok, musí ho dostať. Vy ušetríte.

Ako sa tam dostať?
Ak chcete, aby podobné zariadenie navštevovalo aj vaše dieťa a ste z košického kraja, máte dve možnosti. Navštíviť odbor sociálnych vecí na príslušnom Vyššom územnom celku alebo zájsť priamo do Domova sociálnych služieb SČK v Košiciach. Tam sa oboznámite s prevádzkou a charakterom poskytovaných služieb, ako aj s ďalším postupom. Aké žiadosti vyplniť, ktoré vyšetrenia podstúpi. Na VÚC zájdete až potom. Za pobyt dieťaťa v tomto domove platíte mesačne 27 eur. Ak trpíte sociálnou núdzou, nestojí vás to nič. Domovy sociálnych služieb má SČK zriadené aj v Bratislave, Nitre, Trenčíne, Liptovskom Hrádku, Banskej Štiavnici a v Žiline. Informujte sa V prípade, že máte doma postihnuté dieťa alebo dospelého príbuzného, omožnostiach jeho umiestnenia sa dozviete na príslušnom VÚC, pod ktorý Domovy sociálnych služieb patria. Viac informácií nájdete aj na stránke www.employment.gov.sk/CRP/. Kliknite na odkaz denný stacionár, domov sociálnych služieb či zariadenie opatrovateľskej služby a získate prehľad o konkrétnych službách v jednotlivých krajoch.