Aj učitelia sa ďalej vzdelávajú

Učiteľské povolanie je tvrdý chlebík, verejnosť ho často vníma ako prácu, kde je veľa voľna. Ako ho využívajú pedagógovia? Samozrejme je nevyhnutné oddýchnuť si od hlučných tried a neustáleho šumu, od vyučovania, od žiakov a načerpať sily pre ďalšiu pedagogickú činnosť. Ale uvedomuje si verejnosť, že učiteľstvo a práca v školstve vyžaduje neustálu prácu na sebe, ďalšie vzdelávanie a napredovanie? Že učiteľ nie je len ten, kto sám odovzdáva informácie a vedomosti svojim žiakom, ale aj ten, kto sa po skončení vyučovania sám ďalej vzdeláva.

Predstavte si, že vás od septembra čakajú noví žiaci a že sa medzi nimi nájdu aj takí, ktorí majú špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby. Ste pripravení na prácu s nimi? Alebo že budete mať v triede rómskeho žiaka zo sociálne znevýhodneného prostredia?

Ako sa stať inkluzívnym učiteľom? Ako postupovať, ako učiť? Nestačí integrácia takého žiaka? Vysvetlime si zásadný rozdiel medzi inklúziou a integráciou.

V prípade integrácie sa očakáva, že škola zásadným spôsobom nezmení svoje zaužívané vzorce učenia a prístupov k vzdelávaniu. Žiak so znevýhodnením sa musí prispôsobiť týmto podmienkam. Aby to bolo možné, dostáva sa mu podpora. Napríklad vo forme pedagogického asistenta či špeciálneho pedagóga a pod. Tieto podporné opatrenia mu majú pomôcť prispôsobiť sa.

Pri inklúzii ide o iné očakávanie. Nie je to žiak, ktorý sa má prispôsobiť škole, má to byť naopak, škola sa má prispôsobiť žiakovi. A to nielen takému, ktorý má nejaký typ znevýhodnenia. Inklúzia nazerá na všetky deti ako na individuality, ktoré majú svoje špecifické vzdelávacie potreby. Inak povedané, v inkluzívnej škole sa špecifický prístup nevzťahuje len k deťom s rizikovým vývinom (či už pre zdravotné postihnutie, sociálne znevýhodnenie či iné životné okolnosti), ale týka sa všetkých žiakov. V inklúzii ide o zmenu filozofie učenia, ktorá sa týka práce s obsahom, ale aj organizácie, metód a stratégií učenia v triede.

Zdroj: raabeakademia.sk

Učiteľské povolanie je tvrdý chlebík, verejnosť ho často vníma ako prácu, kde je veľa voľna. Ako ho využívajú pedagógovia? Samozrejme je nevyhnutné oddýchnuť si od hlučných tried a neustáleho šumu, od vyučovania, od žiakov a načerpať sily pre ďalšiu pedagogickú činnosť. Ale uvedomuje si verejnosť, že učiteľstvo a práca v školstve vyžaduje neustálu prácu na sebe, ďalšie vzdelávanie a napredovanie? Že učiteľ nie je len ten, kto sám odovzdáva informácie a vedomosti svojim žiakom, ale aj ten, kto sa po skončení vyučovania sám ďalej vzdeláva.

Predstavte si, že vás od septembra čakajú noví žiaci a že sa medzi nimi nájdu aj takí, ktorí majú špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby. Ste pripravení na prácu s nimi? Alebo že budete mať v triede rómskeho žiaka zo sociálne znevýhodneného prostredia?

Ako sa stať inkluzívnym učiteľom? Ako postupovať, ako učiť? Nestačí integrácia takého žiaka? Vysvetlime si zásadný rozdiel medzi inklúziou a integráciou.

V prípade integrácie sa očakáva, že škola zásadným spôsobom nezmení svoje zaužívané vzorce učenia a prístupov k vzdelávaniu. Žiak so znevýhodnením sa musí prispôsobiť týmto podmienkam. Aby to bolo možné, dostáva sa mu podpora. Napríklad vo forme pedagogického asistenta či špeciálneho pedagóga a pod. Tieto podporné opatrenia mu majú pomôcť prispôsobiť sa.

Pri inklúzii ide o iné očakávanie. Nie je to žiak, ktorý sa má prispôsobiť škole, má to byť naopak, škola sa má prispôsobiť žiakovi. A to nielen takému, ktorý má nejaký typ znevýhodnenia. Inklúzia nazerá na všetky deti ako na individuality, ktoré majú svoje špecifické vzdelávacie potreby. Inak povedané, v inkluzívnej škole sa špecifický prístup nevzťahuje len k deťom s rizikovým vývinom (či už pre zdravotné postihnutie, sociálne znevýhodnenie či iné životné okolnosti), ale týka sa všetkých žiakov. V inklúzii ide o zmenu filozofie učenia, ktorá sa týka práce s obsahom, ale aj organizácie, metód a stratégií učenia v triede.