Budúcim učiteľom chýba najmä prax

Na začiatok trocha štatistiky. Slovensko má sedem pedagogických fakúlt a ďalších 22 prírodovedeckých, filozofických a iných fakúlt, kde sa dá učiteľstvo študovať v asi tisícke kombinácií. Na porovnanie: vo Fínsku, ktoré má zhruba toľko obyvateľov ako Slovensko, je týchto univerzít len osem. Fíni totiž pochopili, že nedokážu zabezpečiť kvalitu na vyššom počte škôl. „Na Slovensku ich vzniklo priveľa, pretože sa ľahko zakladajú a sú výhodné z finančného hľadiska. Nie je problém zohnať učiteľov, stačí nenáročné vybavenie a študenti majú o ne záujem, lebo tieto fakulty majú povesť tých menej náročných,“ hovorí odborník na školstvo Vladimír Burjan. Množstvo škôl pre učiteľov preto treba znížiť. Školy však majú autonómiu a ministerstvo ich počet ovplyvňovať neplánuje.
Keďže je na Slovensku pedagogických škôl priveľa, nevedia, kam umiestniť študentov na prax. Kým Fíni vymysleli, že každá učiteľská fakulta bude mať pridruženú jednu či dve „cvičné školy“, na Slovensku je s takýmito cvičiskami problém. Ministerstvo ich počty nijako neeviduje, každá fakulta si ich rieši sama. Rezort systém cvičných škôl podporuje na základe rozpisu dotácií zo štátneho rozpočtu. Dekan Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity René Bílik opísal tieto podmienky ako finančne ponižujúce a potvrdil, že pretlačiť študentov na prax na základné a stredné školy je kvôli tomu ťažké. V zmysle ministerskej metodiky poskytuje fakulta škole príspevok na jednu hodinu rozboru práce študenta na vyučovaní najviac 8,66 eura, z toho je pre učiteľa určených osem eur. Zvyšných 66 centov ide pre školu na materiál ne zabezpečenie praxe.
Pritom vo Fínsku majú takéto cvičiská povesť elitných škôl, kde si budúci pedagógovia majú možnosť vyskúšať dostatok praxe a aj vyučovanie s pomocou vysokoškolských didaktikov a cvičných učiteľov. V krajine ich majú dvanásť. Na Slovensku sa však stáva to, že ak študenti nemajú kde praxovať, praxujú málo. Ukazuje to aj štúdia profesorky Beaty Kosovej z Univerzity Mateja Bela, ktorá odhadla, že podiel praxe budúceho pedagóga z celého štúdia je len päť až osem percent. V zahraničí je to 20 až 40 percent. „Najviac druhov praxe je v programoch pre primárne vzdelávanie, na niektorých fakultách je podiel praxe 15 percent, 140 dní, a z nich polovicu študent sám učí,“ píše Kosová. Najlepšie sú teda na tom učiteľské programy pre prvý stupeň. Pri nich je zároveň najväčšia pravdepodobnosť, že študenti si tieto odbory vybrali cielene, a nie ako poistku v prípade, že ich iná, „lepšia“ škola neprijme.
Kosová mapovala podiel praxe pred štyrmi rokmi. Odvtedy študenti praxujú o trochu viac, no podľa odborníkov to stále nie je dosť. Lepšie sú na tom pedagogické školy, priemer zas ťahajú dole fakulty, ktoré nie sú primárne učiteľské a ktorých je na Slovensku viac ako tých pedagogických. Rezort školstva pritom povinný podiel praxe neurčuje. Burjan hovorí, že ministerstvo by mohlo predpísať minimálne percento pre všetkých učiteľov, ktorí chcú učiť na základných a stredných školách. Keby mali menej praxe, boli by nezamestnateľní. Analýzu toho, ako situáciu vyriešiť, má ministerstvo už niekoľko rokov. Minimálny podiel povinnej praxe je v nej určený na 20 percent času štúdia a súčasťou projektu boli aj legislatívne požiadavky na vytvorenie siete cvičných škôl.
„Aby to však fungovalo, museli by mať fakulty na realizáciu pedagogickej praxe dostatok peňazí. Ak chcú posielať svojich študentov na prax do základných či stredných škôl, musia im to zaplatiť. V plate učiteľa základnej školy totiž nie je zahrnuté, že sa bude venovať vysokoškolákom,“ dodal Vladimír Burjan. Dôležitým krokom je podľa Bronislavy Kasáčovej z Univerzity Mateja Bela aj to, aby cvičné školy mohli byť súčasťou vysokej školy alebo aspoň samosprávnou právnickou osobou založenou vysokou školou.
Posledný ročník Kasáčová pripomína, že poslednú ranu učiteľstvu zasadilo rozdelenie na bakalárske a magisterské štúdium. „Z hľadiska profesijnej orientácie nemá pragmatický význam, pretože bakalár - absolvent nie je učiteľom, nie je a nemôže byť ani asistentom učiteľa,“ hovorí. Bežným javom v školách je potom nahustenie praxe na magisterskom stupni a teoretický bakalársky.
Zo situácie nie sú nadšení ani samotní študenti. „Prax sme mali v bakalárskom ročníku dvakrát, ale to boli len náčuvy, čiže sme nevyučovali a len sme do hárkov zapisovali, čo vidíme, ako sa správa učiteľ, ako reagujú žiaci,“ hovorí študentka Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského Tatiana Remišová. Doplnila, že na magisterskom stupni majú študenti dve praxe. Opäť sú to však náčuvy, k reálnemu učeniu sa študenti dostanú až v poslednom ročníku, čo je podľa nej trocha stresujúce, lebo budúci učitelia zistia vlastne až na konci štúdia, či na to majú a či ich to baví. „Veľa študentov je po praxi znechutených, pretože to nešlo podľa ich predstáv, ale už nemajú možnosť na opravu, zlepšenie,“ uzavrela.

Zdroj: Hospodárske noviny