Učitelia, poznáte svojich žiakov?

Ako sa učia?

Jeden z mojich bývalých žiakov mi vždy opakuje, že za najlepšie hodiny pokladá tie, keď som im dovolila, aby sa učili sami z učebnice a „nevyrušovala som ho“ svojím vysvetľovaním. Iní sa vraj najviac naučili prácou na projektoch. Ďalší oceňovali moju schopnosť vysvetľovať. Ako by som teda mala učiť? Ktorý spôsob je najlepší?

Riešenie je ľahké aj ťažké zároveň. Najskôr si však pripomeňme, že žiakov nemôžeme naučiť. Iba oni sa môžu naučiť. Učiteľ preto musí o každom žiakovi vedieť, ako sa najlepšie učí, ako najlepšie získava nové poznatky. To by mohlo viesť k záveru, že každý sa učí individuálnym spôsobom a ku každému žiakovi musíme pristupovať individuálne. Čo znie super, ale ako to realizovať v triede s tridsiatimi žiakmi? Preto musíme hľadať zjednodušenia a jedným z nich je nasledujúca veľmi užitočná klasifikácia žiakov do troch skupín.

Mysliteľ je žiak, ktorý si potrebuje veci premyslieť, zanalyzovať, naštudovať. Pred tým, ako by začal niečo robiť, chce byť pripravený na všetky možnosti. Nerád robí chyby a jeho príprava slúži práve tomu, aby sa im vyhol. Konateľ je pre zmenu ako akčný hrdina. Hneď sa do vecí pustí, žiadna príprava a premýšľanie vecí dopredu ho nezaujíma. Veselo robí chyby a rovnako veselo ich napravuje. Nečakajte od neho, že bude sedieť nad učebnicami. Tretiu skupinu tvoria pozorovatelia. Najlepšie sa učia tým, že pozorujú, ako veci robia iní. Či už vás, alebo svojich spolužiakov. Nie je to imitovanie, oni pri tom premýšľajú a to, čo vidia u iných, dokážu vylepšiť.

V dobrých knihách určite nájdete vedeckejšie a podrobnejšie klasifikácie. Ale výhodou tejto je jednoduchosť a použiteľnosť. Naozaj veľmi pomôžete svojim žiakom, ak v (pre nich) kritických chvíľach zvážite, či patria k typu mysliteľ, konateľ, alebo pozorovateľ. A dovolíte im, aby sa učili spôsobom, ktorý im je blízky.

Silné a slabé stránky

Učiteľ je v triede manažérom. Manažérom, ktorý riadi proces učenia (sa) a vychovávania (sa). Takáto definícia učiteľovej roly nám umožňuje nové, zaujímavé pohľady. Dobrý manažér sa snaží dostať zo svojho tímu maximum. Musí preto poznať silné a slabé stránky ľudí, ktorých riadi. Ak vo svojom tíme rozdeľuje úlohy, ani mu nenapadne, aby každému pracovníkovi vyberal úlohu, na ktorej splnenie má najhoršie predpoklady. Práve naopak, poverí ho vecami, pri ktorých maximálne zužitkuje svoje silné stránky. A ak urobil pri prideľovaní chybu, tak v záujme všetkých urobí čo najskôr lepšie rozdelenie úloh. Pretože čím úspešnejší bude každý jednotlivec, tým úspešnejší bude aj tím.

V škole je to občas presne naopak. „Ak si taká dobrá zo slovenčiny, tak sa môžeš naučiť aj matematiku,“ buráca (podľa seba) spravodlivo roz- horčený matematikár. Úplne zle. Namiesto burácania by mal uvažovať, čo z matematiky by čerstvá víťazka literárnej súťaže predsa len mohla zvládnuť. Veď pravdepodobnosť, že sa bude živiť riešením sústav lineárnych rovníc, je už v tejto chvíli naozaj veľmi malá. Tým sa líšia priemerní učitelia od výborných. Priemerní učitelia sa sústreďujú na slabé stránky žiakov. Často sa priam snažia prichytiť žiakov pri ich slabinách a nútiť ich, aby venovali hodiny a hodiny ich odstraňovaniu. Aj tak je táto snaha väčšinou márna, v lepších prípadoch veľmi málo efektívna.

Výborní učitelia vedia, že sa majú sústreďovať na silné stránky svojich žiakov. Že ich úlohou je pomôcť žiakom, aby objavili, v čom sú dobrí, aké sú ich silné stránky, a spolu s nimi hľadať cesty, ako sa v nich môžu ešte zlepšovať. A navyše vnímajú triedu ako tím. Tím, v ktorom sú nie- ktorí dobrí v jazykoch, niektorí v biológii, iní v telesnej výchove. Ak si všetci budú s radosťou zlepšovať svoje silné stránky, tím bude stále silnejší. A prekvapujúco alebo ani neprekvapujúco, každý jednotlivec si bude nenápadne, ako keby indukciou, zlepšovať aj svoje slabiny.

Spúšťače

Všimli ste si, že v slovenčine tlačidlo, ktorým rozsvecujeme svetlo, spúšťame televízor, mixér či počítač, nazývame vypínač? Znovu ukáž- ka nášho slovenského prístupu – nie zapínač, ale vypínač. Nuž čo, musíme žiť s jazykom, ktorý odráža náš málo optimistický prístup k životu. Ale jazyk-nejazyk, buďme opatrní, pretože to, čo máme hľa- dať na svojich žiakoch, nie sú vypínače, ale zapínače. Aby to neznelo tak hrozne, používajme spúšťače. Čo to znamená?

Poznáte to, na niekoho stačí pár milých slov a s niekým nepohne ani mnohominútový motivačný príhovor. Na niekoho stačí zdvihnúť obočie, na iného treba nakričať, a potom frčí ako včelička. Pravidelná kontrola niekoho znervózňuje, ale iný bez nej neurobí nič. Jednoducho povedané, dobrý učiteľ pozná spúšťače svojich žiakov a hlavne vie, že sú veľmi, veľmi individuálne. Ak s nimi dokážete dobre pracovať, môžete dosiahnuť zázraky. Povedzme si niekoľko základných spúšťačov:

• samostatnosť alebo kontrola,

• časový stres alebo pocit dostatku času,

• pocit ohrozenia alebo pocit pohody,

• drobné podpichnutie (neviem, či to dokážeš),

• racionálne argumenty alebo citové argumenty,

• súťaživosť,

• možnosť vyniknúť.

Iste dokážete vymyslieť ďalšie. A pri práci v triede nezabúdajte hlavne na to, že to, čo ste práve povedali alebo urobili, „zobudilo“ iba niekoľkých. Na to, aby ste spustili aj ostatných, ešte musíte zopár vypínačov zapnúť. Mimochodom, nie je to oxymoron?

Uznanie

Určite platí, že uznanie je pre väčšinu ľudí nesmierne silný motív. Veď aj v najznámejšej (Maslovovej) pyramíde je uznanie veľmi vysoko. Každý z nás miluje ten hrejivý pocit, keď našu prácu niekto ocenil a dal nám to najavo. Teraz si predstavte žiaka, ktorý chodí roky do školy a nepočúva nič iné ako napomínanie, upozorňovanie na chyby a zdôrazňovanie svojich nedostatkov. A ako čerešnička na torte výčitka, že nemá rád školu a učiteľov. Veď to je nemožné! Preto – dávať svojim žiakom uznanie je povinnosťou každého učiteľa, ktorú však nemožno plniť hocijako. Musíte o každom žiakovi vedieť minimálne dve veci.

Prvou je, kde vyjadrovať uznanie. Niekto bude v siedmom nebi, ak ho oficiálne pochválite pred spolužiakmi, pre iného to bude stresujúci zážitok. Niekto najviac ocení, ak mu to poviete medzi štyrmi očami. Niekomu veľmi záleží na tom, aby ste ho pochválili jeho rodičom. Fotografia na školskej nástenke môže byť skvelým miestom, ale rovnako nemusí.

Druhou je, ako vyjadrovať uznanie. Mal som skvelého učiteľa fyziky. Najväčším ocenením, aké sme si vedeli predstaviť, bolo, že niekoho zobral na nákup pomôcok do fyzikálneho kabinetu. Vtedy sme ešte robili pokusy s ozajstnými vecami, nie pozeraním videa, a tak sme zrkadlá, banky, žiarovky a podobné rozbitné veci pravidelne dopĺňali. Na druhej strane bolo pravidlom, že po takomto nákupe musia jeho účastníci odpovedať z fyziky. Napriek tomu čas strávený s ním bol tou najväčšou odmenou. Niekto si diplom za školské kolo olympiády zarámuje a zavesí vo svojej izbe, iný ho ani neprinesie domov. Uznanie môžete odovzdať slovne alebo písomne, alebo vyjadriť časom, ktorý ocenenému venujete.

Je to skutočná veda a nie je ľahké zistiť „ako a kde“ o každom žiakovi. Na druhej strane, efekt je úžasný a stojí za to.

Hodinky či kompas?

Pamätáte sa ešte na staré zlaté časy, keď sa hodinky skladali z množstva maličkých ozubených koliesok? To bola nádhera. Ak sa mali rozbehnúť, muselo byť každučké koliesko na svojom mieste a hlavne bolo treba hodinovému stroju pravidelne dodávať energiu natiahnutím pružiny. Ak ste na to zabudli, aj tie najlepšie hodinky sa po čase zasta- vili. Úplne iným prístrojom je kompas. Rovnaký pred storočiami ako dnes. Bez akýchkoľvek zásahov, bez naťahovania pružiny, stále si plní svoju funkciu. Má svoj sever, a na ten vytrvalo ukazuje.

S ľuďmi – a s deťmi zvlášť – máme dve možnosti. Môžeme sa správať ako hodinári a pravidelným naťahovaním zabezpečiť, aby boli v čin- nosti. Naťahovaním môže byť všeličo – od motivačných príhovorov až po pravidelne sa opakujúce skúšanie či písomky. Alebo im môžeme pomôcť, aby si našli svoj cieľ, svoj sever. A aby za ním išli vždy, bez ohľadu na okolnosti, bez potreby motivácie od iných.

Je veľa hodiniek, ktoré zastali, ale žiadny kompas, ktorý ukazuje nesprávne.

Hrdosť

Mám sen. Sníva sa mi, že na ulici sa bijú dvaja žiaci. Postupne sa k nim pridávajú ďalší a ďalší a je z toho naozaj pekná trma-vrma, možno až kucapaca. Súhlasím, nevyzerá to ako sen hodný učiteľa, ale hneď vám k tomu obrazu pridám zvuk. Tie dobré deti, lebo naozaj sú to samé dobré deti, po sebe vykrikujú „a naša škola je lepšia!“, „tak to teda nie, naša je lepšia!“ A tým sa ten sen iste vylepšuje.

Vždy mi je veľmi ľúto, keď stretnem dieťa, ktoré sa nechváli svojou školou. Každý žiak by mal byť na svoju školu hrdý. Hrdý na svojich učiteľov, hrdý na svojich spolužiakov. Urobte všetko, aby to tak bolo. Často stačí málo. Niekde sú deti hrdé na športovú olympiádu, ktorú každý rok organizujú. Niekde sú hrdé na divadelné predstavenie, ktoré vždy na jar predvedú. Inde na výnimočnú webovú stránku školy, inde na svoj spevácky zbor... Možno sa nič z tohto u vás nedá. To nič, pre- tože určite existuje niečo, v čom by mohla byť vaša škola výnimočná. Alebo aspoň veľmi dobrá či zaujímavá. Tak šup na to.

Mimochodom, a čo vy? Išli by ste do bitky za svoju školu?

Ako myslia?

Všetci sa zhodujeme na tom, že v škole máme deti učiť myslieť. Obvykle sa ale nezamýšľame nad tým, ako myslieť, čo je škoda. Sú totiž dva základné typy myslenia. Statické myslenie majú ľudia, ktorí sú presvedčení, že každý z nás má nejaké schopnosti a nejaké vlastnosti, ktoré sa príliš nedajú zmeniť. Ak sa človek so statickým myslením vie iba priemerne lyžovať, tak presviedča okolie a seba, že mu to nikdy lepšie nepôjde. A keďže je o tom presvedčený, ani to príliš nebude skúšať. Ľudia s rastovým myslením naopak veria, že každý sa môže zmeniť, a teda aj zlepšovať. Ak človek s rastovým myslením nevie dobre po anglicky, tak sa zapíše na ďalšie a ďalšie kurzy, kúpi si nové knihy a vyskúša iné metódy ako doteraz. Pretože je presvedčený, že sa môže zlepšiť.

Výskumníci urobili zaujímavý experiment. Vybrali dve rovnocenné skupiny stredoškolákov. V jednej sa deťom niekoľko hodín venovali a učili ich všeobecné študijné schopnosti. V druhej skupine rovnaký počet hodín deťom vysvetľovali, že môžu mať lepšie výsledky. Presviedčali ich, že tak ako môžeme trénovať svaly, tak môžeme trénovať aj mozog. Vysvetľovali im, že prácou môžeme zvyšovať aj svoju inteligenciu. Zjednodušene – učili ich rastovému mysleniu.

Výsledok bol prekvapujúci. Druhá skupina, ktorá sa učila rastové myslenie, začala po čase dosahovať oveľa lepšie výsledky ako skupina, ktorá sa učila, ako lepšie študovať. Stačilo niekoľko hodín!

Pre zaujímavosť treba dodať, že výsledky žiakov merali v matematike, o ktorej sa toľko tvrdí, že na ňu treba špeciálne bunky a že keď niečo nepochopíte, tak už jej nebudete ďalej rozumieť.

Úryvok z knihy Umenie byť učiteľom, ktorú napísali Zuzana a Peter Bero. Obaja v istom období zo školy odišli. Mali radi svoju prácu, spoznávali nových ľudí, prežívali nové skúsenosti a objavovali nový svet. Na školu pomaly začali mať úplne iný pohľad. Kým ako učitelia boli presvedčení, že ich žiakom dávajú to najlepšie, zrazu to už tak nevnímali. Tento nový pohľad bol naozaj výrazne iný. Dnes sú znovu obaja učiteľmi a zase milujú svoju prácu. Inak ako kedysi, ale predsa. Túto knihu napísali pre všetkých učiteľov, ktorí milujú svoju prácu. A chcú sa na ňu pozrieť iným pohľadom.

Knihu teraz môžete získať s 50 % zľavou TU.

Zdroj: Raabe Slovensko