5. rana – Navždy sa zachová...

Keď som bol gymnazista, nebol som veľmi spoločenský typ v zmysle chodenia na rôzne akcošky, rozbíjačky či párty. Dnes ich neodmietam. I keď mám v rukách namiesto piva kofolu a v ústach namiesto cigarety soletku. Ak je dobrá spoločnosť, oplatí sa stretávať. K zmene na predstieraného extroverta ma priviedla škola. Inak by som nikdy nevliezol do triedy plnej detí a nemohol by som vykonávať svoje milované povolanie.

Ako osemnásťročný som blížiacu sa stužkovú našej triedy považoval za trápnosť, z ktorej som mal ako introvert stres. Mal som predstierať, že som jeden večer dospelý a „prvýkrát“ sa ožrať, hoci nepijem. Bol som presvedčený, že čas na oslavu je až po maturite. Jednoducho mi táto rola nesedela. Nechcel som však trhať kolektív, tak som sa na príprave stužkovej aktívne zúčastnil. Spolužiakom som pomáhal s prípravou zábavného programu. Neraz sme zostávali po vyučovaní v škole. Uznávam, občas sme sa nasmiali. Kým sa však oni tešili, ja som chcel mať čo najskôr z krku toto bremeno.

Napokon ten deň, ako sa píše v slávnostných prejavoch, nadišiel. Sála sa zaplnila rodičmi. A učiteľmi – vtedy ich chodilo na stužkové o poznanie viac. Keď sa to malo začať, strčili sme sa do neveľkej šatne, akože zákulisia. Bola zaplnená odevmi, rekvizitami a fľaškami s alkoholom. Sotva sa tam dalo hýbať. Nasledovali slávnostný nástup a príhovory. Detaily si už nepamätám. I keď mám videokazetu, odvtedy som si ju prehral iba raz. Časom však uvažujem, že by som si ju rád znova pozrel.

V programe som mal dve čísla – kúzelník a beatlesácky spevák s gitarou. Dodnes neviem pochopiť, ako som dokázal vystúpiť. Možno sa vo mne chvíľkovo prejavil budúci učiteľ, ktorý musí hrať bez ohľadu na to, kto sa naňho pozerá. Za také čísla by nás súčasná mládež vypískala. :) Publikum bolo našťastie dobrosrdečné, veď videlo svojich dospelákov baviť svet. Smialo sa, aj keď sa čosi nepodarilo. A spolužiaci boli so sebou spokojní, pochvaľovali sa, že to tak dobre vypálilo.

Ako mladí a málo znalí bontónu sme spravili nejedno faux paus. Jedno obzvlášť závažné. Teda, ak človek, najmä učiteľ, nemá pochopenie pre chyby roztržitých študentov. Počas učiteľského tanca sme nechali riaditeľku školy sedieť. Tú riaditeľku, ktorá sa neskôr stala mojou šéfkou a vôbec nesmrteľnou riaditeľkou nášho gymnázia (stužkovú som mal pred šestnástimi rokmi!). Jednoducho sme jej zabudli prideliť tanečníka. Ja som bol síce voľný, no mne už vtedy tá žena nesedela, hoci sedela. Napokon sa úlohy tanečného partnera zhostil spolužiak Mišo. Neskoro! Obrovský problém z nafúknutého zločinu bol na svete. Riaditeľka zo svojej ješitnosti a bez kúsku empatie k žiakom školy chcela odísť. Takéto „poníženie“ nezniesla. Veď je riaditeľka! Akoby to bol náš plánovaný úmysel. Nechala sa prosiť triednou, ale aj ostatnými učiteľmi. My sme na plné obrátky uvažovali, ako to napraviť. Vyhlásiť špeciálny tanec pre riaditeľku? Zopakovať tanec s učiteľmi? Darovať jej niečo z tomboly? Skrátka napraviť náš hriech. Napokon však zostala. Ale pokazená nálada doposiaľ nadšených študentov doznievala dlhšie. U mňa obzvlášť, hoci ma jej reakcia neprekvapila. Bola to však skúsenosť. Po nástupe na školu som nezažíval šoky z jej prístupu. Keď sa niekto takto správa k neskúseným študentom, prečo by nemal drviť dospelých ľudí?

Po programe, krájaní torty a začiatku diskotéky sa stužková skončila. Aspoň pre mňa. Neznášam tanec. Keď začali hrať hudbu, ktorá mi nesedela, odišiel som s rodičmi domov s myšlienkou nikdy viac...

„Čas vše mění“ a s dospelosťou, skúsenosťami sa mení aj naše zmýšľanie. Môj názor na stužkovú v pozícii učiteľa sa zmenil, hoci mám stále stres z učiteľských tancov a z diskoték. Stalo sa to aj pod vplyvom žiakov, ktorí už od prvého ročníka myslia na stužkovú, žijú ňou a je ich spoločenskou métou. Okrem toho som si uvedomil, že je to špecifická slovenská slávnosť s dlhou tradíciou, ktorú treba absolvovať. Dokonca som žiakov sám motivoval, keď sa našli jednotlivci, čo stužkovú odmietali. Keď možno niektorí nezažijú promóciu, tak nech zažijú aspoň atmosféru stužkovej. Vidieť svoje dieťa, svojho žiaka, svojho polodospelého v úplne inej role, odetého do elegantného oblečenia, musí byť zážitkom nielen pre rodiča, ale aj pre normálneho učiteľa. Aj preto som začal chápať stužkovú ako neoddeliteľnú súčasť školského kolobehu, ktorú ako učiteľ nemôžem (už ani nechcem) ignorovať.

Organizačné napätie sa spravidla stupňovalo vo štvrtých ročníkoch. Sa čudujem, že sa tí žiaci vôbec niečo dokázali naučiť. Fotografovanie, nácvik programu, nácvik nástupu, pozvánky, oznamká, robenie videonahrávky... Tá sa vďaka pokročilej technike rovnala akčným filmom s tematikou únosov triednych kníh, v horšom/lepšom prípade učiteľov. Nás pred rokmi kamera len nakrútila pri príchode do školy, v školskej lavici, hodili sa fotky z detstva a to bolo všetko.

Naši štvrtáci si pripravovali program cez suplované hodiny. Niekedy nás uprosili aj cez normálne predmety. S tým, že si všetko budú musieť dohnať, im to niektorí dovolili (ja veľmi zriedka). Najčastejšie však nacvičovali cez telesné. Telocvikári im to s radosťou dovolili. Toľko hodín by som si ja obetovať nedovolil. Nemám nič proti telesnej výchove, mám rád šport. Ak sa učí poriadne, má obrovský zmysel. Ale ak nie...

V rámci prípravy na stužkovú si žiaci pozývali jednotlivých vyučujúcich. Ja som zo začiatku nebol medzi nimi, keďže som bol na škole krátko a neučil som maturitné ročníky. Nevadilo mi to, bolo to logické. Poznám aj kolegov, ktorí vedeli diškurovať o tom, že ich nepozvali, ba dokázali im to na hodine aj obúchať o hlavu. Podľa mňa by si mali žiaci pozývať učiteľov, ktorých majú radi. U nás by im takýto prístup určite dali vyžrať. Na druhej strane by učitelia mali prijať pozvanie, ak majú s triedou dobrý vzťah. Žiakom treba dať vedieť, že si musia zaslúžiť ich účasť. Aby sa nestávalo ako na našej škole, že aj tie najhoršie a najproblémovejšie triedy v pohode chodili na rôzne exkurzie (niekedy častejšie ako bezproblémové triedy) a vyškierali sa nám do očí za to, že nemali žiadne sankcie za ich správanie.

Maturanti chodili pozývať učiteľov v oblekoch a róbach, s kvetinou a písomným pozvaním. Raz jedna trieda neuveriteľne originálne odovzdávala pozvánku tak, že ju zavesili o balónik naplnený héliom. Potom bol strop zborovne pokrytý balónmi s visiacimi pozvánkami. Veľmi sa mi ten nápad páčil, oživilo to často napätú náladu v učiteľskom zbore.

Keď som učil na škole dlhšie, dostával som pozvania už každý rok. Väčšinou som ich prijal. Nedokázal som odmietnuť srdečný záujem žiakov o moju účasť, najmä keď som s väčšinou tried vychádzal veľmi dobre. Bola to pre mňa česť. Na deň konania stužkovej som si na rozdiel od niektorých kolegov neplánoval žiadny program. Časom som mal názor, že je povinnosťou normálneho učiteľa zúčastniť sa na takomto významnom akte. Počul som rôzne až detinské výhovorky kolegov (rodinné dôvody, nádcha, nemám už na to vek), o ktorých účasť žiaci väčšinou stáli. Mne často hovorili – Ty nemáš deti, ty tam môžeš ísť. Áno, nemám, ale som učiteľ a viem, že aj pre tieto decká musím niečo urobiť bez ohľadu na to, či mám vlastné. Odkazujem takýmto učiteľom, nech neučia, keď sa nedokážu jeden-dva večery uvoľniť pre svojich žiakov v dobe, ktorá je o medziľudských vzťahoch. Najhoršie bolo, keď triedy niektorí kolegovia naťahovali. Nevyjadrili sa, žiaci boli v tom, že prídu, no nakoniec neprišli alebo na poslednú chvíľu odmietli. I keď je dnes stužková nákladnou záležitosťou, žiaci boli zväčša rozladení, keď im pozvanie prijalo minimum učiteľov. Vtedy som im hovorieval, že veď stužková je aj o rodičoch a tí prídu.

Málokedy som pozvanie na stužkovú oľutoval. Žiaci sa snažili a s vážnosťou sa hrali v tento večer na smotánku školy. Program, i keď sa mnoho ráz pre nás učiteľov opakoval, bol zábavný. Veď každá trieda rozšírené gagy zo stužkových interpretovala inak. Smiech učiteľov bol zväčša úprimný, i keď som sa neraz zasmial zo slušnosti. Po neoficiálnom programe nasledovala diskotéka. Niekedy som zostával dlho, no nie dlhšie ako triedna učiteľka. Nechcel som, aby tam zostala sama. Tak sme sa bavili vedno, kým neodišla. Decká sa niekedy pripili, no nie až tak, že by to bolo obťažujúce. Väčšine kolegov to bolo fuk, odišli čo najskôr, neraz bez rozlúčenia. Horšie bolo, keď si žiaci pozvali kamošov, ktorí sa tam prišli opiť. Našťastie sa nikdy nič vážne nestalo. Škola však od tohto všetkého dávala ruky preč. Ako od všetkého, aby nemusela z pohodlnosti stanoviť isté pravidlá. Lebo stužková či chceme, či nie, je školskou akciou, ktorá môže posilniť, ale aj zničiť meno školy. Ja som ju bral pozitívne. Pre mňa stužková nebola nutným zlom a nedovolil som si ako niektorí kolegovia hodnotiť a kritizovať jej priebeh, za ktorý sú zodpovední aj učitelia. Tým, že sa nestarajú o prípravu a priebeh slávnosti.

Ja som odviedol ako triedny učiteľ k maturite, a teda aj k stužkovej, tri triedy. Všetky sa konali na mieste, ktoré som im odporučil. Pre dobrú cenu, ale aj pre to, že si do toho hotela mohli priniesť vlastné nápoje, koláče a slané pochúťky. Zažil som stužkové, kde si hostia i žiaci museli za euro päťdesiat kupovať pitie v tých miniatúrnych fľašiach. A po takej na vysmädnutie náročnej diskotéke musíte uznať, že to bola veľká položka. Aj na základe tejto skúsenosti som svojim žiakom vo všetkom radil. Aby ich neošklbali o peniaze. Aby nebrali prvú ponuku, ktorú im dajú, najmä v časoch, keď je na trhu veľmi veľa možností na výber. Obzvlášť som im neodporúčal tie, ktoré sa vždy na jeseň dobýjali do našej školy a naše úžasné vedenie im dovolilo robiť komerčnú prezentáciu i počas maturitnej slovenčiny. Aj peniaze na stužkovú (miestnosť, slávnostná večera) som zbieral ja. Kolegovia sa na mňa neveriacky pozerali, hovoriac, že je to ich stužková a ich vec, že oni by takú zodpovednosť na seba nevzali. Ja som to nikdy tak necítil. Peniaze som zbieral preto, lebo keby som ich ja stratil, tak tú traumu nejako prežijem. No nechcel som si predstaviť, že by niekto zo žiakov stratil vyzbierané peniaze alebo by mu ich niekto ukradol. Preto som to vzal na seba. Bol to aj diplomatický krok – mohol som im do stužkovej bez ich frflania hovoriť. A byť radcom bolo treba. Stužková by mala byť na úrovni hodnej žiakov z akademickej pôdy gymnázia. Na vlastné oči som zažil večery tried, o ktoré sa ich učiteľka nestarala. Trápna situácia striedala trápnu situáciu, ktoré neraz končili vrieskaním študentskej hymny. Triedna im väčšinou nebola oporou. Často to zachránil aspoň neoficiálny program, i keď aj ten občas hraničil s otázkou vkusu alebo bol improvizovaný. A aký bol záver takéhoto večera, to ani nechcem spomínať. Ja som chcel mať stužkové na úrovni.

Svojim triedam som do zábavného programu nehovoril. Vedel som, že na našej škole sa pohoršujú, ak napodobňujú učiteľov. K tomu som sa vyjadril tak, že mňa môžu. Ďalej som im radil, ako moderovať stužkovú, ako vypĺňať technické pauzy, ako sa správať k hosťom a iné pravidlá etikety. (Niektorí žiaci totiž pri pozývaní učiteľov hovorili, nech sa prídu zadarmo najesť. Ale žiakov za to neobviňujem...) Dokonca som im vypracoval manuál na organizáciu stužkovej, ktorý im pomohol. (Dodnes ho mám, stačí si ho vypýtať.) Spolu sme si precvičovali nástup a slová Gaudeamu. Zakázal som im hádať sa kvôli stužkovej. Triedne kolektívy sa takmer s pravidelnosťou škriepili práve kvôli nej. Najčastejšie pre miesto konania. Hneď na začiatku som to stopol. Povedal som, že kvalitná stužková nezávisí od miesta, hoc by sa konala aj v telocvični, ale od dobrého kolektívu. Takto sme si to vždy vydiskutovali a vzťahy pre banality neboli narušené.

Výsledkom mojej zainteresovanosti bola naozaj dôstojná slávnosť „dospelosti“, z ktorej mali účastníci zážitky a estetické dojmy. Škoda, že túto podarenú akciu videli v prípade moje poslednej štvrtej triedy okrem mňa a zástupkyne iba traja učitelia z dvadsiatich troch pozvaných. Pritom moja IV. A trieda bola najlepšia zo štvorročného typu štúdia v prospechu i v dochádzke. Určite ich tá minimálna účasť pedagógov motivovala k ďalším výkonom a k vzťahu ku škole! (A to ešte neviete, čo im vyvádzali v poslednom ročníku.) Rekordom bolo päť učiteľov na stužkovej mojej športovej triedy a štyria ľudia okrem riaditeľky a mňa na stužkovej mojej prvej maturitnej triedy, ktorá takisto nerobila žiadne problémy. Aj tí sa však veľmi skoro vyparili. Ja som zostal do konca. Odmietal som nechať decká, hoci dospelé, bez dozoru, resp. bez pomoci s problémami, ktoré sa mohli počas noci vyskytnúť (napriek vopred stanoveným pravidlám o bezbrehom opíjaní sa). Keby som odišiel, zostala by zodpovednosť na jednom aktívnom žiakovi a ten by mal po zábave. Tak som to opäť vzal na seba. Našťastie, dva razy so mnou zostala moja milá kolegyňa, volajme ju Anka. Napriek tomu, že má stredný vek, svoju rodinu a množstvo starostí, ktoré jej robia aj v práci, zostala a ráno so mnou ukončila stužkovú. Je to učiteľka s veľkým U, kamarátka a vynikajúca kolegyňa, ktorú si nesmierne vážim a najradšej by som ju vyrval z rúk cynického vedenia našej školy. (A nepozná výhovorku typu, mám rodinu...)

Na stužkové s mojimi triedami nezabudnem, pripravoval som ich so žiakmi od začiatku po ich koniec. Dokonca som prišiel do miestnosti niekoľko hodín pred rodičmi a hosťami a v obleku som im pomáhal v organizácii. Že boli také vynikajúce, pripisujem aj sebe (bez zbytočnej skromnosti). A každá stužková bude taká, keď učitelia a najmä triedni pochopia, že je to spoločná školská aktivita, vedúca k lepšiemu spoznaniu sa a k povýšeniu vzťahu medzi žiakmi a školou. Keď pochopia, že to nie je iba „záležitosťou žiakov“.

Dnes na stužkové na gymnáziu iba spomínam. Nechal som tam triedu, ktorú som učil šesť rokov, a dve triedy, ktoré som učil tri roky. Všetky sú v maturitnom ročníku. Asi si poviete, že ma mohli pozvať. Áno, mali to v úmysle. Niekoľkokrát mi to potvrdili, no ja som vedel, ako to dopadne. Keď sa to dostalo do uší tých inak bezduchých riaditeľkiných bábok, zaktivizovali sa ich vodcovia a začali sa vyhrážať žiakom – zrazu sa starali o ich stužkové. Začali im ich úplne prirodzený nápad – pozvať svojho dlhoročného učiteľa – vyhovárať. Až tak, že im dali ultimátum. Ak sa zúčastním stužkovej, oni neprídu. To ma rozosmialo. Až k slzám. Preboha, veď oni by neprišli ani tak!!! Bola to ďalšia zo zákerných manipulácií, ktorými blížili mojim bývalým žiakom.

Žiaľ, mal som pravdu. Mojej oktáve prišli okrem triednej dvaja učitelia! A nikto z vedenia školy, čo je dôkazom toho najhoršieho vzťahu k triede, ktorá veľa dokázala. A dôkazom spomínanej ješitnosti. Len za to, že sa svojím kritickým myslením postavili za mňa a narušili tak pokojný absolutizmus vedenia školy v časoch, keď systematicky ohrozovali moje dobré meno učiteľa. (Počet učiteľov nebol výrazne prekročený ani v prípade ostatných štvrtých tried.)

Smiešne bolo aj to, že sa vyhrážali aj žiakom inej triedy, že neprídu. Prečo? Lebo ich mal fotiť žiak, ktorý ma podporil a dovolil si kritizovať predpotopné fungovanie školy. Ak sa vrátim do čias mojej stužkovej, spomínam si na tieto ich metódy. Ako nám tzv. výchovná poradkyňa vyčítala, že sme si dovolili pozvať dve naše bývalé triedne, ktoré opustili školu, teda nás nedoviedli do štvrtého ročníka. Ako to vyčítala žiakom, ktorí tak urobili v najlepšom úmysle. Nikoho sme vtedy nechceli uraziť. Táto osoba v škole doteraz pôsobí a svojimi zákulisnými ťahmi deštruktívne pôsobí na svojich zverencov, predstierajúc dobré úmysly a čestnosť. Ja len pevne verím, že som svojim žiakom za tie roky vštepil dostatočnú úroveň kritického myslenia, ktorá im aspoň čiastočne odhalí charaktery takýchto ľudí.

Maturanti sa teda rozhodli nepozvať ma. Občas sa zamýšľam, či by som na ich mieste konal inak. Asi sa do toho mali pustiť rodičia, ale tí vidia len povrch, neviem. Isté je, že škola stužkové končiacich ročníkov odignorovala, uchovávajúc tradíciu z posledných rokov. Ja a mne podobní (a je ich veľmi veľa) považujeme stužkovú za nezabudnuteľný spoločenský akt, kde sa všetci účastníci ukážu v inom svetle a oslávia tak približujúci sa koniec štúdia. Gymnázium sa veru ukázalo.

Moji milí žiaci, maturanti, verím, že ste boli so svojou stužkovou spokojní, že vám všetko vyšlo a že na ňu nikdy nezabudnete. Verím, že sa nenaplní verš zo známej piesne „raz telo na telo s tou, ktorú nestretneš“ a zostanete ešte dlhé roky dobrým kolektívom, ktorý sa bude často stretávať. A držím palce pri maturite. Hlavne nezabudnite mlčať a uvoľňovať tak priestor rôznym kreatúram, len nech máte pokoj a dostanete maturitné vysvedčenie! Nemajte mi však za zlé, že potom ma už vaše názory zaujímať nebudú. Možno... Lebo ja svojich žiakov neignorujem!

Ilustroval: Nero

Autor: PhDr. Ján Papuga, PhD.