Cesta k šedému priemeru

Za jednu z najvážnejších negatívnych navrhovaných zmien vo vysokoškolskom zákone možno považovať zrušenie členenia škôl do „kategórií“. Aj keď členenie má svoje muchy a dalo by sa vylepšiť, je principiálne správne (a vonku bežné) už len preto, aby školy boli motivované dostať sa do inej kategórie, a to bez ohľadu na nedávne pokútne pokusy o „dosplnenie“ kritérií pololegálnou cestou.

Zmeny pomôžu slabým
Zdôvodnenie tejto zmeny podobne ako u mnohých ďalších je (diplomaticky povedané) vágne. Presne ako sa píše v návrhu - „očakáva sa vyššia diferencovanosť“. Tá však bude najmä kvalitatívna.
Inými slovami školy, ktoré sú jasne nadpriemerné v drvivej väčšine ako–tak objektívne merateľných kritérií, budú na tom presne rovnako ako školy napríklad „s aktívnou úlohou v rozvoji regiónu“. Zrejme sa myslia úlohy ako plnenie titulkov v médiách rôznymi kauzami súvisiacimi práve s regionálnou dominanciou školy.

Nemajú sa akreditovať študijné programy, ale priamo odbory. To je síce vonku bežné, ale k čomu to povedie? Škola, ktorá mala problém akreditovať 4 - 5 študijných programov (= produkt, ktorý má „kúpiť“ študent), si akredituje jeden odbor, a jej vlastná (!) vedecká rada môže teoreticky schváliť aj päť študijných programov.
Komu takáto zmena pomôže? Etablovaným školám, ktoré reálne vedeli zastrešiť odborníkmi viac programov, alebo pokútnym školám? Odpoveď si môže doplniť každý sám. Už ani nehovoriac o tom, že pri zmene dôrazu z garanta na kvalitu kolektívu sa spoľahneme na to, aby väčšina učiteľov bola aktívna vo výskume pri akreditácii programov magisterského štúdia a „dokonca až“ všetci pri PhD. stupni.

Tomu hovorím „vylamovanie dverí, ktoré mali byť už dávno otvorené“. Kto túto aktivitu bude posudzovať a kto a na základe čoho povie, že výskumná aktivita nie je dostatočná, je vo hviezdach. Pritiahnuté za vlasy, aj vedec s konferenčnými zborníkmi je aktívny, presne ako kolega s desiatkami renomovaných prác. A naostatok, funkčný docent a profesor už nebude musieť mať príslušný titul. Idea pekná (dotiahnime kvalitu aj zo zahraničia, veď titul nie je všetko), ale povinnosť uplatňovať tu výberové kritériá, ktoré budú náročnosťou zodpovedať kritériám na udeľovanie týchto titulov, je v najlepšom prípade splnenie akýchsi (nikto ešte nevie ako prísnych) minimálnych kritérií postupov pre daný odbor. Stačí si iba pozrieť súčasné markantné rozdiely v nárokoch pri osobných postupoch medzi školami.

Zrušenie štátnic chyby neprebije
Nájdu sa aj svetlé miesta, počnúc tým, že zmeny sú explicitne vymenované a netreba ich hľadať v spleti paragrafov. Ďalším je zrušenie štátnic. Pripomeňme však, že hoci je to v súlade s Bolonským procesom, má to aj riziká. Školy by mali pritvrdiť pri skúšaní, nespoľahnúť sa na „posledný filter“. Mám však obavu, že svoju úlohu zohrá ekonomická stránka, a teda udržanie študentov až do štátnic, pričom posledný filter už bude chýbať. Pozitívom je aj to, že minister musí po novom bezpodmienečne zverejniť odmietnutie rozhodnutia akreditačnej komisie. Stále je však otázne, prečo nemôže byť rozhodnutie akreditačnej komisie konečné.

Niektoré pozitívne návrhy však zďaleka nevyvážia tie negatívne. Táto novela je jednoznačnou cestou späť, jednoznačnou cestou k „spriemerovaniu“, jednoznačnou cestou smerom od legislatívnej aj prirodzenej filtrácie dobrých, zlých a najhorších, je pre kvalitnejšie vysoké školy úplne demotivujúca, a poškodí ich v konečnom dôsledku aj finančne. A čo dosiahneme? Dá sa to zhrnúť jednou agronomickou vetou – namiesto vypletia zlého pohnojíme všetko, ale nedostatočne, a zároveň doslova.

Zdroj: SITA (SME)