Hlavný problém školstva je, že vysokú zvládne každý

Po prvom roku pôsobenia súčasnej slovenskej vlády bol minister školstva hodnotený v podstate veľmi lichotivo. Nezaslúži si však žiadnu dobrú či priemernú známku, ba dokonca si nezaslúži známku žiadnu. Toto tvrdenie vychádza z predpokladu, že dať žiakovi trojku z matematiky, pretože vie pekne spievať, je nielen absurdné, ale aj škodlivé. Absurdné preto, že hodnotiace kritériá nesúvisia s predmetom hodnotenia a škodlivé preto, že takto hodnotený subjekt len utvrdzujeme v omyle, že nemusí robiť to, čo je potrebné robiť, ale stačí robiť to, čo vie.

Problém nášho školstva totiž nespočíva v učebniciach, počte hodín anglického jazyka či vo vybavenosti škôl modernou technikou. Je zarážajúce, že vedenie školstva to doteraz nebolo schopné pochopiť a už vonkoncom nevedelo problém riešiť. Naopak, niektorými svojimi rozhodnutiami či návrhmi sa aktívne podieľalo na jeho prehlbovaní.

Ako príklad možno uviesť nápad, ktorý je svojou nezmyselnosťou a kontraproduktívnosťou zrejme neprekonateľný. Pán minister jedným dychom rozpráva o potrebe zvyšovania kvality našich vysokých škôl a zároveň navrhuje zrušiť na nich štátne záverečné skúšky. V čom teda problém spočíva? Koncom minulého a začiatkom tohto storočia sme svedkami dvoch zásadných trendov v oblasti slovenského školstva. Na jednej strane je to postupný kvantitatívny nárast počtu študentov vzdelávajúcich sa na vysokých školách a na druhej strane je postupný kvantitatívny pokles počtu študentov, ktorí majú predpoklady na zvládnutie vysokoškolského štúdia.

Školy zo zelenej lúky
Dôsledky tohto vývoja sú katastrofálne. Slovo študent miestami nadobúda pejoratívny význam, lebo medzi nimi sú aj takí (a je ich čoraz viac), čo by v normálne fungujúcom školskom systéme nemali najmenšiu šancu ašpirovať na vysokoškolské vzdelanie. Slovensko je zaplavené absolventmi vysokých škôl, ktoré vznikli na zelenej lúke a obrazne povedané aj zelenou lúkou ostali. Títo absolventi majú diplom, ktorý nikto neberie vážne a automaticky ich radí medzi nezamestnaných.

Ďalším dôsledkom sprístupnenia vysokoškolského štúdia aj záujemcom, ktorí naň nemajú predpoklady, je pokles úrovne stredných a v konečnom dôsledku aj základných škôl. Každý stredoškolák dnes vie, že bez ohľadu na to, aké bude mať známky či vedomosti, na vysokú školu sa dostane a aj ju dokončí. Nie síce na hociktorú, ale na nejakú určite. Vysoké školy si nerobia (až na niektoré výnimky) výber, ale uskutočňujú veľmi sofistikovaný nábor. Kto má toľko inteligencie, že nájde školskú budovu a nepopletie si dátum, bude prijatý, a kto je raz prijatý a nezrazí ho električka, ten aj absolvuje. Toto všetko sa všeobecne vie.

Na druhej strane sa podceňuje dosah devalvácie časti vysokého školstva na celkovú úroveň malého školstva. Z malého školstva sa vytráca motivácia, systematickú a cieľavedomú prácu nahrádza ničím nepodložené sebavedomie a istota, že bez námahy „zdolám výšku“. Toto sebavedomie sa ako mor začalo šíriť najskôr na stredné a potom aj na základné školy.

Skoro negramotní maturanti
Dôsledkom je zarážajúci fakt, že aj podpriemerní a takmer negramotní žiaci základných škôl vedia, že sa bez problémov a bez námahy dostanú na študijné odbory s maturitou a aj slabo prospievajúci žiaci stredných škôl zmaturujú a dostanú sa na vysoké školy, ktoré bez námahy aj absolvujú. S tým priamo súvisí aj odpoveď na otázku, prečo máme nedostatok absolventov učebných odborov, ako sú tesári, murári či inštalatéri. Odpoveď je prostá: Ten, čo mal byť tesárom, je nezamestnaným politológom, ten, čo mal byť murárom, by vykonával, no nevykonáva sociálnu prácu a ten, čo mal byť inštalatérom, skúša masmediálne komunikovať.

Toto je druhá, nie menej dôležitá stránka problému. Naše stredné i vysoké školstvo produkujú nezamestnaných a priori. Je pravda, že v demokratickej spoločnosti si môže každý slobodne vybrať vlastnú cestu do pekla, no náš školský systém túto možnosť dáva tým, ktorí v dôsledku nedostatku vlastných životných skúseností nie sú schopní rozlíšiť, kam jednotlivé cesty vedú. Ak sa nezačnú riešiť tieto problémy, žiadna reforma ani žiadne čiastočné úpravy úpadok školstva nezastavia. Z tohto dôvodu nemá minister školstva právo na nijakú známku a mal by byť na konci prvého roka svojho pôsobenia neklasifikovaný, tak ako každý žiak, ktorý sa vyučovaniu vyhýbal a venoval sa niečomu inému.

Zdroj: SITA (SME)