Predstieraná kvalita pedagogických fakúlt

Problematickosť kvality učiteľsk ého vzdelávania nie je žiadnym tajomstvom, veď preto opakovane vznikajú rozličné námety a návrhy ako túto kvalitu zvýšiť. Pripomeňme len skutočnosť, že vo vlnách masifikácie vysokoškolského vzdeláv ania sa za posledné desaťročia rapídne zvýšil počet fakúlt pripravujúcich učiteľov, len samotných pedagog ických fakúlt máme dnes sedem, všetky z nich sú súčasťou univerzitného prostredia. Všetky z nich produkujú učiteľov na magisterskej úrovni, mnohé z nich majú v pedagogic kých odboroch akreditované doktorandské štúdiá, v ich portfóliách sú vo viacerých prípadoch práva na habilitácie docentov a inaugurácie profesorov. Na jednej strane to vlastne vyzerá tak, že vedecký potenciál Slovenska pre uč iteľské vzdeláva nie je ohromujúci a nespochybniteľný. Tisícky učite ľov magistrov, stovky doktorov, desiatky docentov a profesorov v pedagogických odboroch by predsa mali reprezentovať intelektuálne enormne podnetné prostredie pre pedagogické vedy. Naznačovalo by to, že tí najvyššie kvalifikovaní by mali byť uznávanými autoritami v medzinárodnom prostredí, čo by im dávalo oprávnenie byť zárukou rozvoja odboru na Slovensku. Minimálne v obsahu učiteľského vzdelávania by teda nemal byť žiadny problém, avšak ako sme ukázali nedávno, tento problém tu jednoducho je, takže Slovensko sa zrejme v tejto sfére pohybuje medzinárodne neštandardnou cestou.

Zjavne je tu rozpor medzi výškou kvalifikácie reprezentantov vedeckej oblasti na jednej strane a vlastnou kvalitou a atraktívnosťou učiteľského vzdelávania na strane druhej. Vysvetlenie tohto rozporu nemusíme hľadať čisto hypotetickými cestami. Aj za týmto účelom predsa boli vyvinuté a realizované akreditačné procedúry, ktorých ostatná vlna práve prebieha a má dokonca podobu tzv. komplexných akreditácií. Tie majú preveriť kvalitu všetkých základných parametrov univerzitného prostredia a rozhodnúť o jednotlivých súčastiach univerzít na škále kvality – nekvality. Mali by teda súčasne ukázať, aká je kvalita učiteľského vzdelávania na univerzitách v slovenskom prostredí a či naozaj toto vzdelávanie je na daných univerzitách a fakultách v takej kvalite, aká sa očakáva od tých stupňov vzdelávania, v ktorých sa učiteľské programy realizujú a v ktorých sa získavajú aj vyššie kvalifikácie v pedagogických odboroch. Predpokladajme teda, že komplexná akreditácia bude prvým podrobnejším zrkadlom problémov, ktoré sú s učiteľským vzdelávaním na Slovensku spojené.

Nemusíme však nečinne čakať na verdikt akreditačnej komisie, napokon ten spred niekoľkých rokov nenaplnil prísľub zreteľnej diferenciácie vysokých škôl a jasného pomenovania ich deficitov. Existuje totiž množstvo prístupných zdrojov, s ktorými sa dá pracovať aj bez príslušnosti k akreditačnej komisii a napríklad z vlastnej iniciatívy si urobiť objektívny prehľad o parametroch kvality univerzitného prostredia v konkrétnych odboroch. Osobitne sa to dotýka práve kvality vedeckého prostredia, kvality výskumu a miery reálnej aktivity týchto pracovísk v globálnom medzinárodnom prostredí. Nebolo nič zložité, aby sme takúto úlohu vykonali svojpomocne z vlastnej iniciatívy na základne verejne dostupných zdrojov.

Zamerali sme sa pritom len na problém medzinárodnej akceptácie a kvality publikačných výstupov vybraných pedagog ických pracovísk. Ide síce len o jedno z kritérií hodnotenia kvality univerzít, no je to kritérium, ktorého váha je jedna z najvyšších tak pri posudzovaní akreditačnou komisiou ako aj pri financovaní univerzít ministerstvom. Taktiež sme sa zamerali len na sledovanie pracovísk, ktoré realizujú študijné programy z odboru Predškolská a elementárna peda gogika, čiže programy pripravujúce učiteľky materských škôl a prvého stupňa ZŠ. Tieto programy sa realizujú na všetkých pedag ogických fakultách na Slovensku a v prípade prípravy učite ľov primárneho vzde lávania sa vzťahujú výlučne na vyšší, teda na magisterský stupeň vysokoškolského vzde lávania. V tomto odbore sa na mnohých fakultách realizujú aj doktorandské študijné programy a niektoré z fakúlt majú pre tento odbor udelené práva na habilitáciu docentov a vymenúvanie profesorov. Takže úroveň daného parametra sa na ped agogických fakultách dá očakávať ako veľmi vysoká. Ako vysokoškolskí učitelia a vedeckí pracovníci v tomto odbore, ktorí dôverne poznajú svoje prostredie, máme však o tomto predpoklade oprávnené pochybnosti, ktoré sme chceli na základe objektívnych kritérií preveriť.

Kritériá a pochybnosti

Pozrieme sa najprv na kritériá, ktoré Akreditačná komisia stanovuje na realizáciu magisterských študijných programov, v rámci ktorých sa na univerzitách získava učit eľská kvalifikácia: „Vysoká škola musí preukázať nepretržitú výskumnú činnosť alebo umeleckú činnosť svojich pracovísk v problematike študijného odboru akceptovanú na medzinárodnej úrovni...“ V prípade doktorandských programov sa hovorí: „Vysoká škola musí v porovnaní s požiadavkami na druhý stupeň preukázať navyše nepretržitú medzinárodne akceptovanú výskumnú alebo umeleckú činnosť svojich pracovísk v problematike študijného programu v takej miere, aby študenti aktívnou účasťou mohli získať nové poznatky alebo umelecké výkony, ktoré akceptuje príslušná medzinárodná vedecká alebo umelecká komunita.“ Položme si otázku: Sú naozaj všetky fakulty na Slovensku poskytujúce učite ľské vzdelá vanie a následne doktorandské štúdiá v pedagogick ých odboroch také, že naozaj dôsledne plnia tieto kritériá? Nie je kvalita vedeckého prostredia a medzinárodná akceptácia výstupov týchto pracovísk často predstieraná?

Pochybnosti o kvalite vedeckej práce týchto pracovísk nachádzame už na národnej úrovni. Dokonca už na nej niekedy narážame na hranu vedeckej etiky. Pozrime sa na výstupy z časopisov ako Predškolská výchova, Naša škola, časopisu Peda gogické rozhľady či českého časopisu Komenský, v ktorých pracovníci katedier v danom odbore radi a pravidelne publikujú. Po nazretí do knižničných, vykazovacích a akreditačných profilov pracovníkov z odboru predškolskej a elementárnej pedagogi ky na Slovensku s údivom možno konštatovať, že veľká časť z nich si výstupy v daných periodikách vykazuje ako vedecké, pričom je úplne zjavné, že dané periodiká tento profil nesledujú. Ide o tzv. odborné časopisy určené učiteľs kej verejnosti. Ďalším problémom je vydávanie monografií. V ostatnom období sa dramaticky zvýšil počet vydávaných monografií v zahraničných vydavateľstvách, aby sa predstieral medzinárodný dosah monografií. Podstatou je však kontrola recenzného konania zo strany autorov či univerzity, často dané zahraničné vydavateľstvá prislúchajú k univerzitám resp. je recenzné konanie a vydávanie priamo financované univerzitami či autorským tímom. Sofistikovanejšia stratégia je dohoda o spolupráci univerzitných vydavateľstiev s prestížnymi vydavateľstvami (Peter Lang, Springer a pod.), pričom kontrolu nad recenzným konaním má stále inštitúcia, ku ktorej prislúchajú autori. A kto by už v rámci akreditácií namietal voči výstupom vo vydavateľstve Springer či Peter Lang? Problé mom je aj organizovanie „vedeckých“ konferencií. Ide najmä o predstieranie medzinárodnej dimenzie konferencií angažovaním vedeckého výboru či prednášateľov z ČR a krajín Vyšegradskej štvorky, prezentovaním u čiteľských konferencií ako konferencií vedeckých, zrieknutie sa reálneho recenzného konania na vydávané zborníky z konferencií, nevyžadovanie osobnej účasti prednášateľov na konferenciách a pod. Všetky tieto skutočnosti veľmi jasne signalizujú, že univerzitné pracoviská, pre ktoré sú typické takéto postupy „vykonávania vedeckej práce“ majú zásadné problé my so slušnou a akceptovateľnou vedeckou prácou a spoliehajú sa skôr na postupy, ktoré zjavne hraničia so zavádzaním a predstieraním kvality vlastnej pr áce. Tieto signály sú takpovediac mäkké a je celkom zarážajúce, že pedag ogická univerzitná komunita si na ne zvykla a považuje ich za štandardné. Naopak dokonca hľadá cesty, ako ich ospravedlniť či dokonca legitimizovať a vyhnúť sa štandardnému posudzovaniu kvality. Pokiaľ na pochybnosti v kvalite vedeckej prác e narážame už v produkcii týkajúcej sa len národnej úrovne, aký asi bude stav v medzinárodnej akceptácii týchto pracovísk, ktorá - ako ukazujú vyššie spomínané kritériá akreditácie - predstavuje ťažiskové kritérium pre poskytovanie magisterských a vyšších univerzitných štúdií a kvalifikácií.

O zahraničnej resp. medzinárodnej akceptácii hovoria najlepšie zahraničné zdroje ako také, čiže tie platformy, ku ktorým sa neodvolávajú univerzity samé, ale ktoré nezávisle vyhodnocujú stav publikačnej produkcie. Týmito platformami sú najmä významné databázy publikácií spravované nezávislými zahraničnými agentúrami. Tie registrujú v globálnej perspektíve publikácie resp. citácie tých autorov, ktorí reálne fungujú v medzinárodnom publikačnom prostredí. Príkladom takýchto databáz sú napríklad Web of Science (WoS), Scopus, pre peda gogické prostredie aj databázy ERIC a Proquest. Sú to prostredia, v ktorých cirkulujú všetci významnejší akademici formujúci v medzinárodnej perspektíve ped agogickú vedu a o ktorých existencii by mala mať základné povedomie aj naša akademická komunita. Uvedené databázy sme zohľadnili aj v našej rozsiahlejšej štúdii, ktorá vyhodnocuje publikačné výstupy predmetných pracovísk. Táto štúdia bude publikovaná v prvom čísle časopisu Orbis Scholae v roku 2015, v tomto článku upozorníme len na niektoré zásadnejšie zistenia.

Dostupné údaje

Nie je nič zložité zozbierať údaje z uvedených databáz a urobiť si veľmi jednoduchý prehľad o tom, ako je produkcia našich pracovísk akceptovaná na medzinárodnej úrovni. Takéto vyhodnotenie sme teda bez akýchkoľvek metodických problémov vykonali a zaznamenali sme výstupy daných pracovísk k januáru 2014. Pracovali sme s údajmi, ktoré sa týkali 122 pracovníkov v súčasnosti aktívne pôsobiacich na katedrách gestorujúcich študijné programy pripravujúce učiteľov pre primárne i predškolské vzdelávanie. Do tohto súboru pracovníkov boli zahrnutí všetci tí, ktorí majú minimálne 3. stupeň vysokoškolského vzdela nia, teda odborní asistenti, docenti a profesori týchto katedier. Do súboru sme nezahrnuli doktorandov, ktorí sa síce môžu podieľať na výstupoch pracoviska, ale ktorí nepredstavujú kmeňovú základňu týchto pracovísk.

Pre potreby tohto článku vyberáme sumárne výsledky, ktoré najlepšie reprezentuje uvedená tabuľka. Výsledky poukazujú na priepastný rozdiel medzi pracoviskami na Slovensku, no taktiež aj na značný rozdiel medzi najproduktívnejším a druhým najproduktívnejším pracoviskom. Treba uviesť, že v mnohých prípadoch sa rozdiely medzi pracoviskami ešte prehlbujú, ak sa vyhodnotia ich výstupy podľa jednotlivých databáz.

Obrázok 1. Sumárne výstupy univerzitných pracovísk predškolskej a elementárnej pedagog iky evidované v databázach publikácií (WoS, Scopus, ERIC, Proquest)

To, že sa výstupy jednotlivých pracovníkov dostávajú do uvedených databáz znamená, že títo sú schopní produkovať texty pre medzinárodné auditórium, že nadväzujú na ťažiskové témy, ktoré hýbu medzinárodným pedagogickým myslením, že nadväzujú na najkvalitnejšie poznatky, ktoré sú v predmetnej téme aktuálne vyprodukované a teda že „ustoja“ štandardné normy posudzovania kvality akademickej práce. To taktiež znamená, že pedagogická činnosť pracovníkov, ktorí sú zapojení v takejto sieti, je postavená na aktuálnom vedeckom poznaní a takto je aj sprostredkovaná študentom učiteľstva. Izolovanosť od tejto siete naopak limituje kvalitu pedagogickej práce príslušných pracovísk a sotva sa dá predpokladať taká kvalita vzdelávacieho procesu na vysokej škole, ktorú pre magisterské a vyššie programy sledujú aj naše akreditačné kritériá. Zapojenosť do medzinárodného prostredia totiž nie je samoúčelná, ale je nevyhnutnou podmienkou zabezpečenia štandardnej medzinárodnej kvality vysokoškolského vzdelávania, o ktorú sa na Slovensku deklaratívne všetci usilujú. Či už je však toto úsilie úprimné, vyplýva zo zistení, ktoré tu prezentujeme.

Iluzórni magistri

Tak čo teda výsledky zobrazené v tabuľke hovoria? Takmer nulový medzinárodný dosah majú príslušné pracoviská Univerzity Komenského v Bratislave, Katolíckej Univerzity v Ružomberku a Univerzity J. Selyeho v Komárne. Miernu zapojenosť v medzinárodnom prostredí vykazujú príslušné pracoviská Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a Prešovskej Univerzity v Prešove. V porovnaní s danými pracoviskami má nadštandardnú pozíciu jediné slovenské pracovisko, a to na Trnavskej univerzite v Trnave. Jedine v jeho prípade sa dá hovoriť o istej miere dlhodobosti medzinárodnej akceptácie výstupov. Sumárne možno povedať, že výsledky sú deprimujúce, no ťažko prekvapujúce a sú celkom v rozpore s tým, s akou rozšafnosťou slovenské vysokoškolské prostredie sprostredkováva kvalifikácie a udeľuje akademické tituly a hodnosti. Preložené do reči udeľovania práv na vysokoškolské vzdelávanie by uvedené výsledky mali znamenať nasledovné. Tri univerzity na Slovensku by mohli obhájiť práva výlučne a maximálne na realizáciu bakalárskych študijných programov v odbore (ich výstupy sú len národne akceptované), tri univerzity na realizáciu programov magisterských (majú aspoň minimálnu mieru medzinárodnej akceptácie) a len jedna univerzita na program doktorandský (medzinárodná akceptácia totiž musí byť „nepretržitá“, ergo mať istú časovú kontinuitu), nehovoriac o získaní a obhájení práv na uskutočňovanie habilitačných konaní a konaní na vymenúvanie profesorov v danom odbore. V situácii, kedy by sa definitívne presadila idea, že učiteľské vzdelávanie sa má diať v spojenom magisterskom štúdiu, by to znamenalo, že prvé z uvedených univerzít by sa na učiteľskom vzdelávaní v danom odbore nemali podieľať vôbec, resp. mohli by sa sústrediť len na prípravu učiteliek materských škôl v bakalárskom študijnom programe.

Zabezpečenie magisterského vzde lávania pre učiteľov (primárneho vzdeláv ania) je isto dobrá a nespochybniteľná cesta. Dobré sú aj kritériá Akreditačnej komisie pre hodnotenie kvality pracoviska poskytujúceho magisterské a vyššie vzdelanie. Idea magisterského učiteľského vzdelávania a kritériá akreditácie však musia byť v súlade. V opačnom prípade, a to je na Slovensku dokázateľnou skutočnosťou, sa magistrom neposkytuje vzdelanie, ktoré plní parametre univerzitného vzdelávania pre vyššie kvalifikačné stupne. A kvalifikovanosť učiteľov sa tak stáva umelou resp. iluzórnou, rovnako ako sú iluzórne mnohé docentské a profesorské kvalifikácie členov týchto pracovísk. Diferenciácia jednotlivých slovenských pracovísk je očividne možná. Dobre sú kontúrované aj smery, ako možno kvalitu všetkých pracovísk zvýšiť. Komplexné akreditácie by takúto diferenciáciu boli schopné odhaliť, ak svoje kritériá budú dodržiavať dôsledne. Sme presvedčení, že dôsledne uplatnené kritériá komplexných akreditácií by mali priniesť porovnateľné výsledky s tými, ktoré sú naznačené v tomto článku. Nechajme sa prekvapiť, či tomu tak bude aj v skutočnosti a či tlak na zvýšenie kvality, ktorý proces akreditácií neustále sľubuje, aj nastane.

Obrátenie pyramídy

Ak dnes neprijmeme skutočnosť, že pedagogické fakulty a ich osadenstvá prosto nie sú si rovné, že medzi nimi existujú dokonca veľké rozdiely, tak udeľovanie magisterských titulov v učiteľských odboroch môže stále zostať rozdávaním diplomov so spochybniteľnou hodnotou. Cesta za zvýšenou kvalitou vysokoškolského vzdelávania ako aj cesta za reálnou kvalitou magisterského učiteľského vzdelania je dlhodobá a určite nespočíva v politickom rozhodnutí o tom, aký stupeň vzdelania má mať ktorá kvalifikácia. Za magisterským vzdelaním učiteľov v zahraničí stojí dlhodobé úsilie univerzít v rozvoji kvalitného pedagogického výskumu, ktorý postupne nadobudol parametre univerzitnej vedy. Až na ich základe sa mohli rozvinúť dané programy v danom stupni vysokoškolského vzdelávania. Študijný potenciál programov teda jednoznačne pochádzal z intelektuálneho potenciálu univerzitných pracovísk. U nás je žiaľ pyramída opačná, no šance na jej obrátenie existujú. Ostáva len dúfať, že ich Slovensko dokáže použiť.

Doc. PaedDr. Ondrej Kaščák, PhD.
Prof. PhDr. Branislav Pupala, CSc.