Prológ

Veľmi dlho som rozmýšľal o podobe pravdivého Príbehu učiteľa, pre ktorého je povolanie záľubou. Nemyslím tým len seba. Je nás takých viac, ale určite to nebude nejaké ohromné číslo. V dnešnej dobe je ťažko vnímať svoje zamestnanie ako hobby. Príliš veľa idiotov a idiotizmov tomu bráni – v školstve obzvlášť.

Ale späť k Príbehu učiteľa. Najprv som ho chcel označiť ako horor, thriller. Tieto žánre vystihujú to, čo som zažíval v čase písania prvých slov tohto textu. Na písanie autobiografie nemám vek. Okrem toho by som riskoval obvinenie z ohovárania. Toto však nie je o ohováraní, ale pravda o likvidácii presvedčenia, viery v seba, o likvidácii osobnosti, lásky k práci, spravodlivosti, triviálnej racionálnosti a logiky, etiky a morálky, empatie, pravda o tom, o čom sa mnohí boja otvorene hovoriť a o čom médiá neinformujú, keďže starosti malých učiteľov nie sú zaujímavé. Nechcem ohovárať aj z dôvodu prípadného obžalovania: u nás je to tak, že spravodlivosti sa nedovolá poškodený, ale poškodzujúci. V tomto príbehu sa uvidí ten, ktorý sa má uvidieť a uvidíte v ňom to, čo máte vidieť a mnohí z vás vidíte aj bez mojej pomoci. Uvedomujem si, že týmto textovým počinom riskujem, že si v škole ani neškrtnem. Odjakživa mi však chýbal pud sebazáchovy: nedokážem mlčať, keď s niečím nesúhlasím. Pomenúvam problémy, poukazujem na nespravodlivosť, bránim sa voči neraz démonickému zlu, ktoré spokojne odpočíva v slovenských školách a v školstve, vychovávajúc nové generácie žiakov.

Napokon som sa rozhodol napísať bez väčších literárnych ambícií jedno veľké svedectvo o tom, čo sa deje v oblasti výchovy a vzdelávania. Nezameriavam sa na žiakov, o ktorých sa už písalo veľmi veľa. Je časť pozrieť sa na druhú stranu... Chcem spracovať mnohé svedectvá o školskej každodennosti, o diletantizme a amaterizme, o absolutizme riaditeľov škôl, o bezbrehej buzerácii nadriadenými i riadiacimi pedagogickými inštitúciami, o dôvodoch, prečo zanietení učitelia opúšťajú mašinériu školstva a pod.

Aký žáner to teda bude? Kúsok autobiografie, kúsok literatúry, kúsok hororu, forma statusu na sociálnej sieti, kúsok thrilleru zo školského prostredia...skrátka kusisko zo života. Nech vás prvá osoba môjho rozprávača nepomýli. Nie všetky „zážitky“ a skúsenosti som prežil na vlastnej koži. Dovolím si ukradnúť námety aj zo života iných učiteľov, mojich priateľov, ktorí stále dúfajú a bojujú...

Kedy sa tento príbeh skončí? Keď sa prestane čítať a zostane bez povšimnutia aj tých, ktorí nechcú byť iba pasívnymi pedagogickými štatistami. V lepšom prípade sa môj text skončí vtedy, keď už nebude o čom písať. Vidím vaše pousmiatie. V tom najhoršom scenári prestanem s písaním, keď to so školstvom vzdám a odídem do iných sfér. Bude to rozhodnutie, ktoré si dnes neviem predstaviť. Ale takisto si ho nevedelo predstaviť veľa výnimočných učiteľov, ktorí vystúpili zo školských služieb a sú...šťastní (aspoň navonok, keďže vzdanie sa učenia nám berie časť z osobnosti).

Cieľom môjho textového výdychu je škola. Tá, ktorá vrýva do našich životov nezabudnuteľné čiary, hoci je neraz v rukách nesprávnych ľudí. Možno aj ja k takým patrím. Súď sám čitateľ, ako ja budem súdiť iných.

V súčasných textoch je populárne aj venovanie, preto rád skĺznem do tohto zvyku. Svoje naratívne svedectvo venujem kolegom zo školy, ktorú som miloval, hoci ma väčšina jej bábkového osadenstva zbavila ilúzií o silnej osobnosti a charaktere učiteľa. V neposlednom rade patrí venovanie mojim bývalým žiakom, ktorí ma v najťažších chvíľach podržali, no nedokázali poraziť ľudskú tuposť. A nakoniec svoje vety venujem svojim spolubojovníkom, ktorých proškolská činnosť na úkor voľného času napriek mnohým ranám obdivujem.

Riskujúc osud Gejzu Vámoša a iných kritikov, púšťam sa do prvej kapitoly Príbehu učiteľa -  knihy príbehov ľudí, ktorí veria...

Autor: PhDr. Ján Papuga, PhD.