Svetobežník za katedrou vydržal 36 rokov

Na učenie ho nahováral ešte jeho otec a Jozef Žemla neľutuje, že dal na jeho rady. Prvých päť rokov praxe strávil na gymnáziu na východnom Slovensku, potom sa presťahoval do Bratislavy. Tu kratšie či dlhšie učil na gymnáziách, jazykovej škole, bol vychovávateľom v dome mládeže a učil aj dospelých, študujúcich popri zamestnaní. Neprekážalo mu meniť pracoviská. „Spoznával som ľudí, nové kolektívy, nové typy škôl.“

Najväčší skok bol preňho asi prestup na Ústav pre prípravu zahraničných študentov Univerzity Komenského. „Učili sme študentov aj vedeckých ašpirantov, všetko to boli cudzinci. Bol som triedny Vietnamcom a Severokórejčanom,“ spomína. V období socializmu to bolo akousi náhradu za cestovanie, ktorému sa však po páde režimu začal venovať viac.

Začiatkom deväťdesiatych rokov ako lektor slovenčiny odišiel na Pandžábsku univerzitu do severnej Indie. „Od detstva ma fascinovali diaľky, túžba spoznávať zahraničie, no mal som isté obavy,“ opisuje svoje počiatočné váhanie. Dnes o 14 mesiacoch v Indii hovorí ako o jedných z najkrajších v živote. „India a indológia sa stali mojou celoživotnou láskou,“ priznáva Jozef Žemla, ktorý po návrate preložil Budhovo evanjelium. Doma sa zamestnal na základnej škole. „Cítil som, že by sa mi hodili i skúsenosti zo základnej školy, a naozaj mi to veľmi pomohlo,“ hovorí. Napriek tomu priznáva, že najradšej predsa len učil dospelých. „Je to najľahšie, nemusíte riešiť výchovné problémy,“ približuje.

Ani krátko pred dôchodkom však nemienil zostať len doma. Dva roky pred penziou sa prihlásil za učiteľa angličtiny do južného Sudánu. Katedru vymenil za misionársku osadu v džungli. „Čakal som oveľa horšie podmienky,“ priznáva. „Boli sme tam s kolegyňou vlastne prvými učiteľmi, bol to akýsi experiment, ktorý mohol dopadnúť všelijako,“ hovorí. Študenti boli väčšinou ľudia z lepších a bohatších rodín, vekový priemer bol vyšší ako u nás. Vzdelanie v Sudáne nie je takou samozrejmosťou. „Ľudia, ktorí mali ukončené stredoškolské vzdelanie, patrili medzi elitu a smotánku, bežné je tam mať len 5 – 6 tried základnej školy,“ vysvetľuje Jozef Žemla. K vyučovaniu mu neskôr pribudla povinnosť hospitácií na hodinách ostatných miestnych učiteľov. Dnes na to všetko spokojný spomína. „Keď som začínal, ani som nesníval, že pôjdem do zahraničia. Nepredpokladal som ani, že budem učiť celý život. No ale stalo sa,“ uzatvára.

Zdroj: SITA (PRAVDA)