Z tragédií sme sa zatiaľ nepoučili

Samovražda deviataka v Parchovanoch, konflikty žiakov v škole vo Vajnoroch ani útok nožom v škole vo Vrúttkach spred troch rokov podľa psychológa a pedagóga Viktora Križa nepriniesli spoločenskú sebareflexiu ani potrebnú zmenu vzdelávacieho systému. „Stále nie sme ochotní pripustiť si, že škola má mať aj iný ako vzdelávací charakter. Pritom nám to už v 17. storočí opakovane pripomínal Komenský,“ hovorí.

Čo vám prišlo na um ako prvé, keď ste počuli o tragédii v Parchovanoch?

Za posledné tri roky sa podobné veci diali často. Skok zo strechy bol jednou z radu tragédií v školách. Začalo sa to Vrútkami pred tromi rokmi. Odvtedy sa udialo veľa ťažkých vecí vrátane vojny a pandémie. Myslím si a aj na sebe cítim, že začíname tieto zlé veci brať ako súčasť života. Je to celospoločenský jav. Začíname sa na tragédie adaptovať, ako sa v Amerike adaptovali na to, že sa u nich v školách strieľa. Takéto udalosti sa začínajú stávať každodennou súčasťou našej reality.

Udial sa útok na Zámockej, nasledovala zhorená zborovňa aj sekery v chrbtoch či streľba v Prahe. Desím sa toho, že reakciou na tieto udalosti nie je žiadna systémová spoločenská objednávka. Akoby sme v našej spoločnosti stále neaktivovali ochotu škôl, ministerstva alebo vlády začať systémovo investovať do kvality rozvoja človeka v školách.

Je tragédií a zlých správ tak veľa, že nás už nedokážu pomyselne postaviť do pozoru? Sme otupení voči utrpeniu?

To, že za posledné obdobie bolo na školách veľa konfliktov a šikany, v rodičoch na jednej strane vyvoláva istú otupenosť a na druhej strane zároveň extrémnu precitlivenosť na akúkoľvek udalosť, ktorá sa ich týka. Vzniká tendencia reagovať neprimerane na akékoľvek ohrozenie, aj na relatívne malé, a ísť hneď až do akejsi paniky.