Sexuálna výchova na školách zjednotiť či nie

Minister školstva Eugen Jurzyca prostredníctvom hovorkyne Miriam Žiakovej odkázal, že nepovažuje za potrebné túto tému opäť otvárať. „Sexuálna výchova je dnes zapracovaná do štátneho vzdelávacieho programu v rámci predmetov ako prvouka, biológia, etika, a najmä do inovovaných učebných osnov výchovy k manželstvu a rodičovstvu.“ Podľa Oľgy Pietruchovej, šéfk y Spoločnosti pre plánované rodičovstvo (SPR), sa však inovované osnovy „v podstate ničím nelíšia od starých, je to len alibi“. Kritikom navyše chýba systém, ktorý by garantoval, že každý žiak odíde zo základnej školy s balíkom vedomostí, ktorý možno označiť ako minimum sexuálnej gramotnosti. Pánom je učiteľ
  
Pietruchová tvrdí, že adekvátne informácie žiakom poskytuje sotva štvrtina škôl a všetko záleží od ľubovôle učiteľov. Na otázku, aké je teda minimum, ktoré sa dostáva všetkým žiakom, odpovedala, že sa nedá defi novať, keďže každý učiteľ k téme pristupuje inak, pričom niektorí ju úplne ignorujú.
  
„Je to chyba, lebo integrály z nikoho zodpovedného partnera alebo partnerku nespravia. Je naivné myslieť si, že ak škola neposkytne informácie, k dieťaťu sa nedostanú. Nájde si ich v skreslenej forme cez internet, čo ťažko považovať za najlepší spôsob oboznamovania sa s vlastnou sexualitou.“
  
Že každá škola je iná, potvrdzuje aj učiteľ základnej školy s dvanásťročnou praxou Dávid Králik. „Zvyky vo výučbe sexuálnej výchovy sú individuálne podľa toho, kto ju učí. Časť pedagógov sa jej poctivo venuje, časť ju ignoruje a berie to technicky s tým, že odrapoce základy, týkajúce sa rozmnožovania. Ide o citlivú tému, o ktorú sa inak zaujímajú už tretiaci a štvrtáci. Najskôr sa veľmi hanbia, ale ak to učiteľ zvládne, vedia to prijať veľmi prirodzene. Vždy je to len o učiteľovi.“ Zrážka s cirkvou
  
Oľge Pietruchovej prekáža, že pojem „sexuálna výchova“ sa neustále skrýva pod názov výchova k manželstvu a rodičovstvu. „Je to tak už od 90. rokov, akoby sexualita mimo manželstva a rodičovstva ani neexistovala. Načo je dobré takéto zatváranie si očí?“
  
Metodická príručka sexuálnej výchovy na druhom stupni základných škôl, ktorú SPR vydala v roku 2007, sa dnes síce používa v mnohých školách (príručka aj pracovné listy sú voľne dostupné na internete), so žiadosťou o akreditáciu u vtedajšieho ministra Jána Mikolaja zo SNS však tvrdo narazila. Proti sa totiž postavila Konferencia biskupov Slovenska, vtedy na čele s Františkom Tondrom. Ministrovi poslal otvorený list, a ten ustúpil.
  
Hovorca KBS Jozef Kováčik tvrdí, že pre katolícku cirkev je výchova k zodpovednému manželstvu dôležitá a aktívne sa jej venuje. Ako príklad uvádza program od lektorky Wandy Papisovej Láska a život, schválený ministerstvom školstva, respektíve vzdelávací program TeenSTAR.
  
Voči príručke SPR vraj inak než kriticky pristupovať nemohli. „Naša cirkev bráni dôstojnosť človeka od počatia po prirodzenú smrť. Ak základom materiálu nie je rešpekt voči týmto hodnotám, nemôžeme s ním súhlasiť. Nemožno oddeľovať sexuálnu výchovu od výchovy k zodpovednému rodičovstvu, ako ani prežívanie sexuality od jej morálnej hodnoty.“
  
Podľa Kováčika ide v materiáli „o rodovo vnímanú sexuálnu výchovu vytrhnutú z kontextu, zredukovanú na získanie sexuálnej gramotnosti a prevenciu pred nechráneným sexom, sexuálne prenosnými infekciami, neželaným tehotenstvom, sexuálnym násilím, sexuálnym zneužívaním a tak ďalej.“ Posledná výhrada KBS spočíva v tom, že v príručke absentuje „zmienka o ochrane detí a mladistvých pred predčasným sexuálnym životom, s upozornením na citové zranenia a vážne následky v ďalších vzťahoch, ktoré predčasný sex prináša“. Oľga Pietruchová tieto argumenty odmieta. Stredoveký prístup podľa nej ničomu nepomôže, dôvodí pritom skúsenosťami krajín ako Rakúsko, Nemecko a Holandsko, kde sú v sexuálnej výchove oveľa ďalej. „Prečo u nás sexualitu mnohí považujú za čosi negatívne, prečo ju berú ako synonymum rizikového správania? Takýto prístup je nezmyselný.“ Kováčikovi oponuje, že v príručke sú aj pasáže o zodpovedných vzťahoch a o láske, akurát je celý balík rozšírený aj o ďalšie podstatné veci. „Odmietam, že navádzame ľudí na ľahký a nezodpovedný život, že to orientujeme len technicky. To tvrdia tí, čo príručku nečítali.“
  
Podľa Pietruchovej mladých navyše netreba na nič navádzať, keďže sexualita je prirodzená vec. „Každý vie, že zodpovedné rozhodnutia robia len informovaní ľudia, tak v čom je problém? To si fakt niekto myslí, že ak budeme žiakom niečo tajiť, sexualita ich oblúkom obíde?“ Technicky a nezodpovedne?
  
V „technickom“ podávaní témy psychológ a religionista Richard Gróf problém nevidí. „Aj keby sexuálna výchova bola viac technická a absentovala v nej téma zodpovednosti, stále to nie je nabádanie k nezodpovednosti. Ak informácie nie sú výrazne pozitívne alebo negatívne sýtené, sú len technické, zväčša nevytvárajú žiadny motivačný tlak.“
  
Gróf navyše tvrdí, že ak učiteľ technicky hovorí o možnostiach antikoncepcie, vôbec to neznamená, že tým oslavuje promiskuitu. „A myslím si, že ani dieťa si tam tento význam automaticky nedosadí.“
  
Podľa psychológa má vo formovaní hodnôt veľký vplyv rodina, ktorá obvykle tvorí základ toho, čomu neskôr veríme. „To však nedáva učiteľom dôvod, aby v rámci sexuálnej výchovy nehovorili o zodpovednosti a láske. Táto vec je neoddeliteľne spätá so širšou témou sexuálneho zdravia, pričom práve ono by malo byť minimom, čo naše deti v škole dostanú. Optimum by už pre svoje dieťa mali dotvoriť rodičia.“ Čo ich do etiky?
  
Jeden z argumentov Oľgy Pietruchovej znie, že KBS do ich príručky nič nie je. „Tvrdenia, že veriaci rodičia si neprajú takéto vyučovanie, neobstoja, keďže materiály boli určené pre etiku, nie náboženstvo. My máme tiež výhrady voči tomu, čo sa vyučuje na náboženstve, napriek tomu sa do toho nestaráme. Prečo sa teda oni starajú do etiky? Žijeme v sekulárnej spoločnosti.“
  
Kováčik odmieta, že šlo len o etiku. „Materiál, ktorý sa snažila tá istá loby dostať do vlády pod názvom Národný program ochrany sexuálneho a reprodukčného zdravia, doslova tvrdí, že sexuálna výchova by sa mala poskytovať všetkým deťom bez ohľadu na typ školy a zriaďovateľa. Píše sa tam, že ide o snahu zaviesť do škôl jednotnú sexuálnu výchovu, ktorej hodnotou je takzvané reprodukčné zdravie, nezávisle od akejkoľvek ideológie a náboženstva.“ Podľa hovorcu KBS sa tiež na inom mieste uvádza, že takzvané „minimum sexuálnej gramotnosti“ sa má implementovať do všetkých ZŠ, pričom pri presadzovaní práva na informácie a sexuálnych práv je zamietnuté právo rodičov na výber sexuálnej výchovy. „Ak by sme to pripustili, šlo by o diktát skupiny s úzkym a presne špecifi kovaným záujmom.“
  
„Žiadna úzka skupina,“ namieta Pietruchová. „Na úrovni WHO a UNESCO sú spracované štandardy pre sexuálnu výchovu, z ktorých by sa malo vychádzať aj na Slovensku. Musí to byť vec kompromisu medzi náboženským presvedčením rodičov a právom dieťaťa na informácie.“
  
Kováčik odmieta aj kritiku, že v rámci náboženstva o zodpovednom manželstve a rodičovstve kážu tí, čo s tým nemajú žiadne praktické skúsenosti, teda výlučne kňazi a rehoľné sestry v celibáte. „Medzi vyučujúcimi je množstvo laikov žijúcich v rodinách. Materiál, ktorý používajú, je verejne prístupný a založený na princípoch, ktoré cirkev verejne vyznáva.“ Viac problémov ako osohu
  
Učiteľ Dávid Králik zjednotenie sexuálnej výchovy pre všetky školy ako správnu cestu nevidí. „Som skôr proti. Predstavme si, že to bude povinné. Len ťažko sa nájde kompromis, vyhovujúci všetkým, a tak môže vzniknúť situácia, že to pôjde proti náboženskému presvedčeniu niektorých rodičov. Tlačenie na pílu by mohlo znamenať viac problémov ako osohu.“
  
Králik dodáva, že by síce bolo najlepšie, ak by všetky deti dostávali adekvátne informácie, „ak však raz niekto nechce preberať interrupcie, antikoncepciu alebo postoje k sexuálnym menšinám, nútiť ho nemožno.“
  
Súhlasí s ním aj psychológ Gróf, ktorý tvrdí, že jednotné optimum pre všetkých v sexuálnej výchove „je nemožné pre hodnotovú rôznorodosť žiakov a ich rodičov. Verím však, že určité spoločné minimum by malo dostať každé dieťa, aby sa mohlo vyhnúť rizikám, ktoré sexuálny život môže priniesť.“
  
Deti by tak podľa neho mali mať minimálne povedomie o sexuálne prenosných chorobách a spôsoboch, ako riziko nákazy zmenšiť, o reprodukčnej funkcii a o možnostiach prevencie otehotnenia. „V tom by mal byť prirodzene obsiahnutý aj faktor zodpovedného výberu partnera alebo možnosti odložiť sexuálny život na čas, keď je mladý človek schopný niesť riziko možného otehotnenia.“

Zdroj: SITA (SME)