Adela Banášová o čítaní, škole, učiteľoch, ale aj vlkoch...

Nedávno sme Vás videli rapovať vo videu a popri mnohých vašich moderátorských projektoch vídame vašu tvár aj v súvislosti s čitateľsko-výtvarnou súťažou Čitateľský oriešok 3, ktorú do slovenských škôl opäť po roku prináša odborné nakladateľstvo RAABE. Prezradíte, ako si vyberáte projekty do ktorých vstúpite?
Určite sa rozhodujem podľa časovej náročnosti, ale predovšetkým je to o pocite. Pre mňa je rozhodujúce, či má daný projekt zmysel, či nesie v sebe viac niečo pozitívne ako konfliktné. A toto je určite pozitívny projekt.

Čitateľský oriešok je predovšetkým súťaž o čítaní a tiež maľovaní. Aký vzťah máte k týmto dvom činnostiam?
Obidve činnosti mám veľmi rada a robím ich vtedy, keď mám na ne náladu a chuť. Je pravda, že mám obdobia, keď ani nečítam, a ani nemaľujem, ale potom prídu fázy, keď to na mňa príde. Obe tieto veci pomáhajú aj mne – rovnako ako ostatným – tak trošku sa upokojiť a dostať sa k sebe, čo je určite dobré, lebo dnešná doba nás v mnohom oddeľuje samých od seba. Výsledkom je, že nemáme na seba čas. A to je zlé. Aj preto som rada a teším sa z podobných projektov. Verím, že tieto veci treba zachovávať. Napríklad aj v podobe takejto detskej súťaže.

Aké knihy uprednostňujete?
Mám rada knižky dušu hladiace a dušu posúvajúce. Veľmi nemusím beletriu, lebo niekedy mám pocit, že ma príliš vťahuje do deja a zbytočne prežívam emócie, ktoré prežívať nechcem.

Súťaž je pre deti vo veku 8–10 rokov. Spomeniete si, aká bola v tomto veku vaša obľúbená knižka?
Celé detstvo som mala veľmi rada Kristu Bendovú, lebo ako jedna z mála už vtedy vnášala do rozprávok humor, ktorý ma bavil a miestami bol až absurdný. Najlepšia knižka pre mňa je Kde bolo, tam nebolo. Je o tom, čo by ľudia robili, keby nemali hodiny, keď nemali oblečenie, keby v abecede chýbalo nejaké písmenko… A kľúčová kniha bol pre mňa Osmijanko.

Chodili ste v tom čase do knižnice?
Nie. Priznávam, nebola som veľmi čítavé dieťa. Prečítala som možno 2–3 knižky za rok. Bola som totiž dosť náročný čitateľ. Pokiaľ ma knižka nezaujala, odložila som ju a prestala čítať. A vtedy tej zábavnej detskej literatúry nebolo príliš veľa. Taká milučká detská literatúra ma nebavila.

Stále sa hovorí o tom, že stále menej čítame, že u nás (a tiež deťoch) vyhrávajú tablety a mobily, počítače… Ako je to s vami a s modernou elektronikou? Podľahli ste jej?
Určite som technike nepodľahla. Nemám ani tablet, môj počítač je pokazený…a už by som si ozaj mala kúpiť nový telefón. Nevidela by som to ale tak čierno-bielo, veď aj technika dokáže pracovať vo váš prospech, ak ju správne používate. Ak sme pri knižkách, super sú elektronické knihy. A super sú určite aj také fenomény, ako je Harry Potter, ktoré deti masovo vedú k čítaniu.

Vaša mama je výtvarníčka. Maľujete aj vy. Kedy a ako ste objavili v sebe túto schopnosť?
Od detstva maľujem. Keď vyrastáte s mamou výtvarníčkou, máte povinné farbičkovanie každý deň. Pod jej vplyvom som sa veľmi veľa naučila a určite ma výtvarne posunula.

Je niečo, čo kreslíte najradšej?
Oči a vlkov.

Je nejaká technika v maľovaní, ktorú uprednostňujete?
Ceruzka a pero.

V rámci súťaže majú deti za úlohu prečítať dva rôzne texty a potom prečítaný príbeh spojiť do jednej jedinej kresby. Náročná úloha, alebo nie?
Verím, že deti sú šikovné a dajú to. A čo som mala možnosť vidieť obrázky z minulých ročníkov súťaže, verím, že aj tento rok popustia uzdu svojej fantázie a môžeme sa tešiť na úžasné kresby.

Vy ste často školy menili… Ako ste to zvládli? A na ktorú školu spomínate najradšej?
Najradšej si spomínam na Bilíkovu, lebo tam som nakoniec trošku aj zakorenila. Dovtedy som bola naozaj každý rok v inej škole. Vtedy som to brala ako niečo bežné, a neriešila som to. Jeden školský rok som sa lúčila so spolužiakmi a ďalší september som sa už vrhla do nového kolektívu.

Chceli ste byť vraj učiteľkou, keď ste boli malá…
Ja som chodila rada do školy a vždy som sa tešila, keď sme mali dobrých učiteľov, ktorí nás dokázali zábavným spôsobom previesť hodinou. Tešila som sa z toho, ako ich máme radi a prišlo mi to jednoducho ako fajn povolanie. A myslím si, že som ani tak veľmi neodišla od mojich pôvodných úmyslov. Veď tiež stojím pred ľuďmi a niečo rozprávam a napríklad aj v národnom divadle im azda tým rozprávaním niečo prinášam.

Takže by ste nemali obavy postaviť sa dnes pred žiakov?
Celkom rada by som si to vyskúšala. Myslím si, že azda vďaka mojim prirodzeným pedagogickým vlohám – ak nejaké vôbec máme – by bolo pre mňa výzvou zdolať aj nejakú šialenú triedu. :-)

Máte nejakú pani učiteľku, na ktorú spomínate dodnes?
Určite pani učiteľka Mišunová zo základnej školy na Ostredkovej ulici v Bratislave a pán Róbert Kalls z Bilíkovej.

Raz ste povedali, že človek musí byť v prvom rade vnímaný, potom sa naučí veci rýchlo, ale ak nevníma, môže sa učiť aj celý život a nič sa nenaučí… Vy sa ako najlepšie učíte? Dáte deťom tip? Máte nejaký rituál?
V tomto nie som dobrý radca, mám pocit, že odkedy som vyšla zo školy, nič sa neučím. Ja si neviem zapamätať jedno mobilné číslo, a tým, že mám každý deň niečo iné, ja to ešte aj úmyselne vypúšťam. To, čo je dôležité, to si zase uchovám v pamäti, a to asi robíme všetci. Povedala by som deťom, že hlavne žiadnu paniku a stres. :-)

Zdroj: skola.pravda.sk