Nebifľovať sa. Vedieť.

Každé ráno vstáva o trištvrte na päť a o šiestej už sedí za svojím riaditeľským stolom v Ústave humanitných štúdií na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pre profesora Zelinu je škola osudom. Vyskúšal si už všeličo - bol učiteľom na rôznych stupňoch, ale aj poradcom ministra.

* Ako sa podľa vás majú dnes žiaci a študenti v slovenských školách?
Čo sa týka vzdelania, učia sa to, čo by mali vedieť. Niektorí s chuťou, tí druhí nie. Iná je otázka, ako sa v škole cítia. Za posledných desať-pätnásť rokov sa zhoršilo prežívanie vyučovacieho procesu. Problémom je, že žiaci sa cítia „slobodnejší“. Vyjadrujú sa tak, ako by si predtým nikdy nedovolili. Ich správanie je uvoľnenejšie. Zdá sa, že je to dobré, vedia si povedať, čo chcú. Lenže je to aj negatívum, pretože často dochádza ku konfl iktom, ktoré narúšajú vzdelávanie.

* Sloboda na príťaž? Ako je to možné?
Ak chceme vo všeobecnosti pomenovať vzťah žiakov ku škole, mnohí v nej len tak „prežívajú“, nemajú motiváciu. Často cítia úzkosť a strach, maskujú ho agresivitou, nedôverujú učiteľom. Je to také zlé, že to otrasie ich vnútorným svetom. Tam by učiteľ mohol pomôcť. Politická situácia u nás aj vo svete vytvorila demokraciu, ale žiaci slobodu zneužívajú. Učiteľ, ktorý v škole predstavuje štát, nemôže byť direktívny alebo manipulátor, pretože je to v rozpore s humanizmom, ktorý má byť vo výchove prvoradý. Takže je to komplikované.

* Myslíte si, že učitelia majú v tejto situácii chuť podstupovať reformy, meniť svoj zaužívaný prístup?
Je asi jedna tretina učiteľov, ktorí sú zapálení a robia napriek všetkým reformám, zmätkom a byrokracii, podfi nancovaniu školstva a zníženému sociálnemu statusu. Idú dopredu, študujú, majú radi deti a záleží im na nich. Potom je druhá tretina, ktorá plní, čo od nich vyžadujú predpisy a Legislatíva. Odučia si svoje, ale neangažujú sa, neponúkajú nič inovatívne. Posledná skupina sú tí, ktorí nadávajú a odchádzajú zo školstva. Nadávajú na ministerstvo, na reformu, všetko je pre nich zložité. Nadávajú na rodičov, že majú neposlušné deti, na žiakov, že sa neučia...

* Čo sa im nepáči?
Problém je v tom, že keď sme nastavili reformu školstva, učitelia dostali väčšiu slobodu v tvorbe vzdelávacích programov. Ako psychológ som predpokladal, že väčšie možnosti realizácie učitelia využijú, že budú mať záujem o skutočné zmeny. Reforma im vytvorila priestor, ktorý predtým nemali. Tí, pre ktorých je učiteľstvo zmyslom života, priestor využijú. Verím, že ich počet bude narastať, i keď ich ohodnotenie bude pravdepodobne stále nízke.

* Nie je problém aj to, že s každou personálnou zmenou na ministerstve školstva prinášajú noví ľudia do reformy svoje pohľady a názory?
Máte pravdu, reforma nejde kontinuálne. Starý školský zákon z roku 1984 bol dvadsaťjedenkrát inovovaný a bol v ňom poriadny zmätok. Stále sa niečo pridávalo, odoberalo. V roku 2008 vznikol nový zákon o výchove a vzdelávaní, ten platí aj dnes, a beží školská reforma. Programové vyhlásenie vlády rešpektuje toto znenie zákona. Pochopiteľne, že existujú návrhy na zlepšenie, pretože vznikal pomerne horúcou ihlou. Na zmeny neboli pripravení ani učitelia, ani riadenie školstva. Teraz sú konečne predpoklady na to, aby bola kontinuita zachovaná.

* Prečo bola potrebná reforma?
Hovorí sa, že pedagogika je tradičná veda. Žiak príde do školy a učiteľ ho má učiť. Lenže vývoj pokročil a zmeny sú potrebné. Filozofia pedagogiky sa radikálne mení. Doteraz sa dbalo na to, aby žiak presne ovládal predpísané učivo jednotlivých vedných disciplín. Nastúpili dve zásadné zmeny - kladie sa dôraz na myslenie, logiku poznávania a tvorivosť. Druhú zmenu priniesol život sám - potrebu dôslednejšej výchovy. Keď žiak nie je disciplinovaný a motivovaný, celý vzdelávací proces je o ničom. Ďalšie zmeny reformy by už nemali byť také rozsiahle.

* Platí aj napriek všetkým zmenám, ktorými reforma prešla, že jej podstatou je menej sa bifľovať a viac vedieť?
Áno.

* Stále je medzi učiteľmi dosť takých, čo vyžadujú memorovanie a nie sú zvedaví na názor žiakov, nepodporujú tvorivosť.
Hovoril som o tých skupinách učiteľov a o tých, ktorí sú pre učiteľstvo zapálení. Učili inovatívne aj pred reformou, ako však donútiť či motivovať i ostatných? S direktívnym prístupom by sme ďaleko nedošli. V roku 2009 sme vytvorili zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch, kde sme učiteľom dali možnosť získavať kredity a tým aj lepšie ohodnotenie. Zákon už treba tiež novelizovať, ale základný princíp funguje dodnes a stále platí, že učiteľ, ktorý nebude napredovať, zostane na základnom plate.

* A čo s tými, ktorí budú aj tak trvať na svojom?
Na tých, ktorí šikanujú žiakov a vyžadujú memorovanie, treba fungujúci kontrolný mechanizmus. Nielen vedenie školy, ale aj rodičia by mali otvorene povedať, že ten učiteľ je zlý. Sú mechanizmy na to, aby sa takáto situácia riešila. Treba spomenúť aj celoživotné vzdelávanie učiteľov, ktoré ešte nie je celkom funkčne nastavené. Veľké zmeny treba urobiť i vo vysokoškolskom vzdelávaní učiteľov.

* Veľká diskusia bola aj o hodnotení žiakov - či je lepšie slovné, alebo vyjadrené percentami, či bodmi. Vy ste zástancom ktorého spôsobu?
Tento problém sa nadhodnocuje. Akékoľvek vyjadrenie, či známkou, bodmi, alebo slovné hodnotenie, je len formálna stránka veci. Dôležité je pochopiť zmysel hodnotenia, a ten je v povzbudení žiaka. Niekoho štvorka povzbudí k lepším výkonom, iný sa na to vykašle. Treba len vedieť, na koho čo platí. Myslime vždy na to, čo to urobí so žiakom. Veľmi nám chýba princíp sebahodnotenia. Máloktorý učiteľ sa žiaka opýta - a ty sa sám ako hodnotíš? Ak dostane zlú známku, treba ho povzbudiť, nie ubiť.

* Učitelia by mohli namietať, že na to nemajú čas.
To je ďalší veľký problém. Hodinu treba projektovať tak, aby bola využitá... Zámer reformy redukovať nefunkčné učivo súvisí aj s tým, aby mal učiteľ viac času na individuálny prístup. Musím priznať, že sa to nepodarilo tak, ako sme si predstavovali. Fíni zredukovali učivo približne o štyridsať percent, u nás, ak to spriemerujeme v rôznych typoch a stupňoch škôl, je to možno dvadsať percent. Každý vyučujúci chcel mať viac učiva. Bolo ťažké prinútiť ich, aby uvažovali o tom, čo vypustiť. Zasa sme pri základnej myšlienke reformy - čo je poslaním školy. Ak je to rozvoj myslenia, poznania a samostatnej práce, tak sa žiak napríklad nemusí učiť všetky hlavné mestá všetkých štátov na svete. Dôležitejšie je, aby vedel, kde má ktorý štát na mape hľadať. Učitelia by mali byť ochotnejší pri defi novaní vzdelávacích oblastí, mali by naučiť žiakov samoštúdiu, vyhľadávať informácie, čím by získali čas na to, aby sa zaoberali aj problémami správania, aj hodnotením.

* Rodičia hovoria, že vychovávať má najmä škola, učitelia sa sťažujú na nevychované deti. Koľko z výchovy má dostať dieťa doma a koľko mu má dať škola?
Rodičia nadávajú na školu, škola na rodinu a spolu nadávajú na štát, systém a kultúru, devalváciu hodnôt. Je to celosvetová záležitosť. Nadávať je ľahké, hľadať východiská oveľa ťažšie. Výchovné programy by mali byť rovnako dôležité ako vzdelávacie. Prax nás donúti venovať sa im oveľa viac. Správy o zlom správaní, šikanovaní, o deliktoch v školách sa množia a škola sa nemôže zbavovať výchovy, aj keď môže pôsobiť v obmedzenom priestore. Veľkú úlohu vo výchove zohráva rodina a môže urobiť to, čo škola nie - budovať citové vzťahy, zabezpečiť základné potreby a istoty, naučiť postoje k láske, pravde. V ideálnom prípade sa škola aj rodina spolu podieľa na formovaní detskej osobnosti.

* Problematický prístup k hodnotám sa odzrkadľuje aj v tom, či sú žiaci schopní vnímať učiteľa ako autoritu.
Pochopiteľne. Na ilustráciu -počul som o prípade, keď žiak základnej školy reagoval na päťku tak, že učiteľke povedal - ak máte z toho orgazmus, tak mi tú päťku dajte. Čo má učiteľ v takej situácii urobiť? Školský poriadok hovorí, že žiak má dostať napomenutie. Dostal, matka prišla do školy a za syna sa ospravedlnila. Je to však dobré riešenie? Čo robiť v prípade fyzického napadnutia? Lebo aj to sa deje. Na našich základných a stredných školách žiaci učiteľom vulgárne nadávajú. Treba popracovať na vnútorných poriadkoch škôl a trvať na dodržiavaní pravidiel. Keď som bol v USA, na jednej škole v Los Angeles som videl dvadsaťstranový poriadok školy, kde bolo podrobne rozpracované, čo žiak môže a nemôže. Možno je to direktívne, ale pravidlá musia byť jasné. U nás má každý automaticky za správanie jednotku, len ak niečo vyvedie, dostane dvojku. V Maďarsku má jednotku len ten najlepší, väčšina má dvojku. Nie sme v tom sami, tento problém má celý svet, ale sú štáty, ktoré vykazujú oveľa lepšie markery správania školopovinnej mládeže.

* A čo fenomén bohatý rodič, ktorý sponzoruje školu a jeho dieťa si potom môže dovoľovať? To je tiež demoralizujúce.
Žiaľ, stáva sa to. Okrem toho sa žiaci „kupujú“. Máme štátne, súkromné a cirkevné školy a aby sa ich stav naplnil, lákajú žiakov. Keď je štúdium platené, všeličo treba odpustiť. Nie je to dobré, zostáva len na ľuďoch, na ich etike, aby nepodľahli. Aby len preto, že rodič platí, nedávali nezaslúžené známky a odpúšťali prehrešky proti disciplíne. Žijeme v čase krízy hodnôt, intenzívne vnímame fenomén peňazí a kariéry. Ľudí, ktorí sa proti tomu postavia, je veľmi málo. V tomto kontexte by učiteľ mať byť predstaviteľom starej, tradičnej pravdy, vzorom, ktorý ukáže, že to takto nemôže fungovať.

* Boli ste garantom mnohých projektov alternatívneho vzdelávania. Tvrdíte, že ich máme málo. Aké školy by boli obohatením?
V porovnaní s inými štátmi ich máme naozaj málo. Ak sa pozrieme na americký alebo fínsky systém školstva, tam takéto školy nenazývajú alternatívnymi. Tam má učiteľ takú slobodu, že si sám vytvorí model, svoju koncepciu. Samozrejme, musí splniť predpísané štandardy, inak by to bola anarchia. U nás sme to nazvali alternatívne či experimentálne vzdelávanie a zbyrokratizovali sme ho. Ja osobne by som bol rád, keby ich bolo viac. Väčšina z nich je zameraná humanisticky. Reč je o waldorfských, daltonských a montessorských školách, o integrovanom tematickom vzdelávaní, ale existuje aj mnoho iných, ktoré kombinujú. Netreba pritom zdôrazňovať, že ide o experiment.

* Okolo týchto škôl sa vytvára akýsi mýtus a odporcovia hovoria o sektárstve. Sú bezpečné?
Pokiaľ viem ja, tak áno. Všetky fungujú dobre, a preto vznikajú nové. Zanikla len jedna, Rodová škola v Hnilčíku.

* Práve tento prípad bol medializovaný a hovorilo sa o sektárstve.
Áno, bol okolo toho cirkus. Lenže ja som sa bol pozrieť v Rusku u profesora Ščetinina, zakladateľa tejto školy. Desať dní som sledoval jeho systém, hovoril som s učiteľmi aj so žiakmi, mal som prednášky. Nezistil som nič deštruktívne. Žiadne sektárstvo sa tam nekoná. U nás obviňovali zo sektárstva aj waldorfskú školu.

* Aké je podľa vášho názoru vzdelávanie detí, ktoré majú špeciálne potreby?
Európska únia nás obviňuje, že dávame do špeciálnych tried najmä rómske deti. Špeciálne vzdelávanie existuje na celom svete. Je určené deťom, ktoré majú istý stupeň fyzického či mentálneho postihnutia. V novom znení zákona je jasne formulovaná myšlienka, že do takejto školy majú chodiť len tí žiaci, ktorí tam skutočne patria. Bolo treba urobiť rediagnostiku všetkých, aby tam neboli rómske deti, ktoré sú v hraničnom pásme. Patria do normálnej školy. V špeciálnej škole majú byť len stredne a ťažko retardovaní. O dieťati však rozhoduje rodič a rómsky rodič často sám chce, aby dieťa šlo do špeciálnej školy, pretože naň dostáva iné dávky.

* Na zlepšovanie stavu treba najmä peniaze, ktoré v školstve chýbajú.
Verím, že vláda si uvedomí, že tento rezort potrebuje viac peňazí. Posledných dvadsať rokov sa rozpočet nezvyšoval, dostáva stále len 3,4 - 3,6 percenta HDP. Európsky priemer je pritom 6 percent.

* Máte sedemdesiat rokov a stále aktívne pracujete. Prečo?
Som závislý od práce a od myšlienok. Som presvedčený, že snov a cieľov sa nemáme vzdávať. Z pozície profesora sa snažím pomáhať svojim žiakom a v širšom zábere sa chcem podieľať na zlepšovaní systému. To je zmysel môjho života, od ktorého som závislý. To ma drží pri živote, okrem lásky k rodine, pochopiteľne.

* Aký ste boli rodič? Neboli vám pedagogické a psychologické vzdelanie a prax na príťaž?
Mám dvoch synov a dcéru a musím povedať, že sú oveľa lepší než ja. Nikto z nich nefajčí ani nepije, každý z nich zarába viac ako ja :-). Keď boli chlapci malí, tak sme vo výchove praktizovali všetky teórie o rozvoji tvorivosti, ktoré sme s manželkou napísali. Deti boli neustále bombardované úlohami. Ani odchod na dovolenku nebol obyčajným odchodom. Obaja dostali úlohy pri plánovaní cesty. A trvali sme na disciplíne.

Zdroj: SITA (Život)