Rodičia nás vnímajú ako nepriateľov národa

Je pol šiestej a vy ešte len idete z práce. Mám veľa krúžkov a iných aktivít, navyše bolo štvrťročné hodnotenie a rodičia zistili, že deti nemajú také známky, ako si mysleli...

Chodia za vami „lobovať“?
Ani nie, to by bol ten lepší prípad. Skôr sa chodia sťažovať, veľa z nich nás vníma ako nepriateľov národa.

Prečo si myslíte, že je to tak?
Poviem vám príklad: keď som ako dieťa dostal v škole poznámku, vedel som, že to musím doma nejako uhrať, aby nebolo zle. Dnes, ak deti dostanú poznámku, vyhovárajú sa, že nič nespravili, a nám učiteľom nikto neverí, že ju dostali adekvátne. Rovnako ako zlú známku. Musím však skritizovať aj učiteľov, ktorí sa stále sťažujú a odvolávajú na svoj slabý plat. Potom je jasné, že nás spoločnosť vníma tak skleslo.

Vždy ste chceli byť učiteľom?
Ja som z učiteľskej rodiny, nič iné nepoznám. Aj civilku som si odslúžil v škole, tých pár hodín, čo som učil, sa mi zapáčilo a už som tu ostal.

Ako vidieť v Triede 9. A, na hodinách sa snažíte deti učiť inovatívnymi metódami. Pracujete v skupinkách, hravou formou, veľa súťažíte. Ako sa to odráža na výsledkoch?
No, nemám v triede samých olympionikov, ale napriek tomu, že priemer známok mojich žiakov je porovnateľný so známkami detí u mojich kolegov, mám pocit, že sú s hodinami spokojnejší. Veľa úloh, či už z matematiky, alebo geografie, vešiam aj na internet. Stane sa, že sa s nimi popasuje i ten, kto v živote neotvoril učebnice alebo atlas. Ale sám si pamätám na učiteľov, metódy ktorých spočívali na systéme preberieme – vyskúšame, a nemôžem ich úplne odsúdiť. Napríklad keď som načas prišiel do Haliče a vyrukoval som na tých deviatakov s nejakou hrou, tešili sa a boli nadšení. Na hodine rátali odušu, ale keď som im dal o pár hodín neskôr z učiva opakovaciu písomku, dostal som facku. Málokto z nich zaťal aspoň do jedného príkladu. Takže to nie je len o hre, i keď vďaka tomu, že vzbudím u detí súťaživosť a "vyhecujem" ich, spravíme často dvakrát či trikrát viac práce

Aký žiak ste boli vy?
Mal som celkom dobré známky, jednotky a sem-tam dvojky, trojku som, myslím, nezažil. Nemal som rád slovenčinu, na mňa tam bolo príliš veľa teórie, vždy ma viac bavila matematika. Jednotkári u nás v triede boli samozrejmosťou, preto sme sa predbiehali v tom, kto z nás napíše písomku na plný počet bodov.

Hovorí sa o tom, že matematika sa má zaradiť medzi povinné predmety na maturite, pre veľa detí je však strašiakom. Prečo?
Myslím si, že je to preto, lebo si vyžaduje o niečo viac logického myslenia. Dnes som mal napríklad hodinu so šiestakmi, pýtal som sa, že keď hodiny ukazujú 8.30 a oni bežia 45 minút, o koľkej dorazia do cieľa. Toto je úplne elementárny príklad zo života, nič jednoduchšie si neviem predstaviť. Napriek tomu mi nevedelo veľa detí odpovedať. Rozumiem, že matematika ich nemusí baviť, ale ten základ by mali zvládnuť. Matematika je potrebná a ponúka dobré príklady, ktoré sa osvedčia v bežnom živote. Na stredných školách je však obohatená aj o veci, s ktorými sa nikdy viac nestretnú, a preto si myslím, že tomu, kto pôjde študovať humanitné odbory, ovládať limity a derivácie netreba. Sledujúc reformy, ktoré sa udiali, mi to pripadá, akoby niekto zhodil školstvo z vrchného poschodia, a to každý rok klesá čoraz hlbšie. Všetci sa tvária, aké je školstvo dôležité, ale nič sa nedeje.

Čo vám najviac prekáža?
Viac vecí. Napríklad v dôsledku reformy bývalého ministra Jurzycu chýbajú dnes mnohým deťom učebnice. Pôvodný zámer totiž bol, aby si sám učiteľ v určitej miere stanovil, čo a v ktorom ročníku chce deti naučiť. Tomu mali byť prispôsobené aj učebnice, ktoré sa už nemali viazať na konkrétny ročník, ale na učebnú látku. Deti by tak odbremenili svoje chrbty, lebo by už nemuseli nosiť ťažké „buchle“. Lenže tento zámer sa nepodarilo doviesť do úplného konca. Mnohé učebnice chýbajú, a tak napríklad niektorí dnešní ôsmaci s učebnicami ešte nerobili. Podľa mňa sa mala táto reforma najprv vyskúšať na zopár školách, kde by sa sledovalo, či môže fungovať aj celoplošne. Toto bola iba nejaká šachová partia, ktorej jediným zmyslom bolo to, že sa poprehadzovalo učivo.

Čiže každý učiteľ si mal osnovy pripraviť sám?
Osnovy sú viac-menej dané „zhora“. To, čo si učitelia majú pripravovať sami, sú skôr také tematické výchovno-vzdelávacie plány, ktorých sa má pridržiavať. Ale tie sú dvojsečnou zbraňou. Lebo ak žiak prejde na inú školu, môže mať v niektorých oblastiach dieru, lebo na starej škole to ešte nepreberali. Za tento rozdiel je zodpovedný učiteľ, ktorý ho má látku doučiť. Lenže mnohým na to chýba čas. Učiteľ totiž veľakrát pre kvantum papierovačiek nemá ďaleko od úradníka. Miesto toho by sa však mohol zaoberať tým, ako vyučovanie pre deti zatraktívniť. Na internete je toľko šikovných ľudí, s ktorými si možno vymieňať názory a motivovať sa. Ale, samozrejme, nájdu sa i takí učitelia, ktorým sa už nechce vymýšľať a robia len do výšky svojho platu. Aj ja som už začal cítiť, že sa zaraďujem medzi sivú eminenciu školstva, ktorá sa radšej zatvorí doma a frfle. A potom prišla ponuka ísť učiť do Haliče.

V čom to bolo pre vás zaujímavé?
V tom, že sú tam deti na rôznej úrovni a viesť hodinu v takejto pestrej triede je zaujímavé. Tam aj keby bol učiteľ s tromi asistentmi, mali by čo robiť. Posunulo ma to opäť vpred. Ale nemyslím si, že sme výnimoční učitelia ani že spravíme zo žiakov tejto triedy najlepších na Slovensku.

Monitoring už prebehol. Aké sú výsledky?
To vám nemôžem povedať a myslím si, že to v konečnom dôsledku nie je dôležité. Oveľa viac verím, že táto šou prispeje k väčšej diskusii o tom, ako vyzerá naše verejné školstvo. A možno zlepší aj imidž nás učiteľov.

Nerátate s tým, že po účinkovaní v šou by sa vám s ponukou práce mohli ozvať súkromné školy? Dali by ste sa nalákať?
A kto nie? Už mám vek na to, aby som učil len kvôli tomu, že deti majú zo školy dobrý pocit. Platy vo verejnom školstve sú také, aké sú, to, čo sa vďaka rekvalifikácii či krúžkom dá privyrobiť, je len cukor a citrón, aby si mal človek s čím zarobiť čaj. Na druhej strane, ak by som aj dostal ponuku zo súkromnej školy, neprikývol by som na takú, kde je učiteľ platený len preto, aby sa zaplatili výsledky, a bolo by jedno, čo tam urobím. Tak by som nechcel dopadnúť. Ak by mi dali výplatu za prácu, s ktorou by som bol spokojný, roztrhal by som sa pre tú školu. Ale ja sa roztrhám aj pre školu na Lachovej v Bratislave, v ktorej momentálne som. Otázne je, ako dlho to ešte bude trvať. Lebo už teraz si chodím privyrábať.

Čo robíte?
Inštruktora teambuildingových akcií.

Čo vás teda ešte drží v škole?
Mám svoju prácu rád a teší ma, ak sa dostanem medzi deti, kde to stojí za to, lebo ma dokážu nabiť neskutočným množstvom energie. Hoci na druhý deň učím v triedach, kde ma totálne psychicky zbijú a ja som opäť sklesnutý. Ale čoraz viac si uvedomujem, že ak vojdem negatívne naladený, deti reagujú rovnako. Preto by som dal povinne každému učiteľovi úsmev na tvár. Julo Satinský hovoril, že mu v žiackych knižkách chýbajú pozitívne poznámky. Fakt je to tak. Poznámky zle nalaďujú rodičov, deti aj učiteľov a ten pocit potom prevláda. Na tejto nálade sa však dá podľa mňa popracovať a zaberie možno viac ako nejaká reforma.

Zdroj: SITA (zivot.sk)