Saskia Repčíková: Z učiteľov sme urobili nesvojprávne bytosti

Súkromné školy bojovali proti zmene financovaniu škôl. Ako to dopadlo?

Dopadlo to získaním času na podrobnejšiu a kvalifikovanejšiu diskusiu o tom, ako by sa malo financovanie škôl a školských zariadení zmeniť a hádam aj dobrých riešení. Kampaň Za rovné školstvo však  stále pokračuje. Chceme, aby boli podmienky pre vzdelávanie detí férové vo všetkých školách. Aby štát pristupoval rovnako ku každému dieťaťu, bez ohľadu na to, či chodí do školy zriaďovanej štátom, obcou, mestom, VÚC, cirkvou či súkromným zriaďovateľom. Najviac je to viditeľné vo financovaní – každé dieťa by malo dostať v rovnakom type školy rovnaké množstvo peňazí z verejných zdrojov.

Čo sa udialo po koncerte Za rovné školstvo? Ako zareagovalo ministerstvo?

Ministerstvo prejavilo ochotu vrátiť sa na začiatok legislatívneho procesu a diskutovať so všetkými zainteresovanými stranami o vecných zámeroch zákona predtým, než zverejní paragrafové znenie. Takýto by mal byť správny postup a ak sme o ňom ministerstvo presvedčili našimi aktivitami, potom nie je ani najťažší boj za rovnoprávnosť priťažký.

Ak ste ich presvedčili na diskusiu, dá sa to asi považovať za malé víťazstvo?

Je potrebné, aby si všetky školy zásadnú zmenu vo financovaní prostredníctvom nového výpočtu normatívneho financovania najprv osvojili, namodelovali si nové výpočty na svoju školu a dokázali sa pripraviť. Rovnako je to aj s ostatnými zákonmi – ak sa menia podmienky pre výkon pedagogickej činnosti, alebo spôsob riadenia a zriaďovania škôl, je potrebné, aby boli školy i zriaďovatelia a manažmenty pripravené. Inak sa zopakuje chaos a negatívne prijatie aj užitočných zmien, ako si to pamätáme z roku 2008.

Čím sa podľa Vás líšia súkromné a štátne školy, okrem poplatkov?

Rozdiely medzi štátnymi a súkromnými školami sa na základe legislatívy od roku 2008 stále stierajú. Máme rovnaké povinnosti, vyplývajúce z legislatívy a akékoľvek alternatívy v obsahu, formách alebo metódach vyučovania sú možné len v schválenom experimentálnom overovaní. Podstatný rozdiel je však v tom, že súkromné školy neustále skúšajú a overujú nové možnosti v obsahu a formách vyučovania, usilujú sa uprednostniť záujem žiaka nad všetky ostatné záujmy a zefektívňovať svoje hospodárenie.

Môžete byť trochu konkrétnejšia?

Máme školy, ktoré prijímajú žiakov, označených v predchádzajúcich školách za nevzdelávateľné a usilujeme sa aj im dať pocítiť radosť z úspechu v učení. U nás sa takisto nestane, že by dlhodobo fungovala škola s obsadenosťou 25% - 40% svojej kapacity, ako je to v niektorých školách, zriaďovaných obcami či VÚC. Na rozdiel od verejnej školy, ktorú dofinancuje obec alebo samosprávny kraj, súkromný zriaďovateľ si to nemôže dovoliť a okamžite prijíma opatrenia – inovuje ponuku vzdelávacích programov, usiluje sa o zvýšenie počtu uchádzačov a ak ani to nepomôže, jednoducho ide škola do útlmu alebo na vyradenie zo siete. Nestáva sa to často, ale také prípady už existujú.

Dokážu štátne a neštátne školy nadchnúť pre spoločnú vec?

Najlepšiu spoluprácu máme s cirkevnými školami, ale spolupracujeme aj so štátnymi a verejnými školami. Vieme sa zhodnúť na spoločných témach, súvisiacich s obsahom štátnych vzdelávacích programov, alebo v otázkach riadenia školy.

Čiže verejné školy tie súkromné neberú ako nechcených nepriateľov?

Ešte stále existuje mnoho riaditeľov verejných škôl, ktorí za všetko zlo vinia súkromné školy. Väčšinou však v osobnom kontakte a komunikácii pochopia, že je vždy lepšia spolupráca, než vzájomné nepriateľstvo.

S akými problémami sa v súčasnosti najčastejšie trápia naše školy?

Za najväčší problém pokladám nedostatok slobody a podpory v školstve, a to nielen v súkromnom. Počnúc slobodou školy nastaviť si svoj školský vzdelávací program tak, aby skutočne zodpovedal potrebám práve tých detí, ktoré má v danom ročníku, v danom období, na danom území v triedach. Rovnako učitelia majú nedostatok slobody učiť tak, ako je podľa nich v danej triede najlepšie.

Prečo majú učitelia nedostatok slobody?

Neustále ich niekto mikromanažuje, kontroluje, núti administratívne vykazovať svoju prácu. Porovnáva ich triedu s úplne inou triedou, s inými podmienkami, s inými deťmi. Naše školstvo má priveľa kontroly, primálo podpory. Z učiteľa sme urobili nesvojprávnu bytosť, ktorá musí aj po absolvovaní špecializovaného päťročného štúdia neustále formálne dokazovať svoju kvalifikovanosť atestáciami a zháňaním kreditov nad rámec toho, na čo má kvalifikáciu. Namiesto toho, aby sme mu už počas štúdia umožnili získať kvalitnú praktickú skúsenosť v škole, naučili ho učiť a dali mu dôveru, že ako kvalifikovaný špecialista dokáže dobre robiť svoju prácu.

Spomenuli ste aj porovnávanie tried a detí. Čo si myslíte o výsledkoch našich detí v PISA?

Medzinárodné testy PISA celé tri roky ignorujeme, a potom sa oháňame zlými výsledkami. Namiesto toho, aby sme skúmali podstatu toho, aké typy zručností a vedomostí našim deťom chýbajú a snažili sa to implementovať do vzdelávacích programov. Sme krajinou, v ktorej sú deti v škole podľa meraní PISA najmenej šťastné a neberieme do úvahy, že nešťastné demotivované dieťa sa nedokáže efektívne učiť. Je toho veľa a riešenie situácie vôbec nebude jednoduché.

Sú učitelia a riaditelia ochotní diskutovať o aktuálnych problémoch v školstve?

V nijakej oblasti som nevidela väčšiu ochotu diskutovať, než v školstve. Ak sa stretnú ľudia z reklamy, nikto nerozpráva o kvalite reklamného vysielania u nás. Zorganizujte však akékoľvek stretnutie učiteľov a tí sa nerozprávajú o svojich koníčkoch, dovolenkách alebo rodinách, ale väčšinu času o svojej práci, o škole, o vzdelávaní.

Pedagógovia môžu s Vami diskutovať za okrúhlym stolom na odbornej Raabe konferencii. Prečo je pre nich dobré, aby chodili na takéto podujatia?

Dobrých vzdelávacích podujatí pre učiteľov nikdy nie je dosť a konferencia "Učiteľ nie je Google" je predovšetkým vzdelávacím podujatím.  Je však dôležité, aby sa podobných podujatí zúčastňovali aj tí, ktorí o vzdelávacích stratégiách a politikách rozhodujú. Myslím si, že bez toho, aby sa človek sám stále učil, nemôže dobre učiť. A nakoniec, ani globálne rozhodovať o vzdelávaní.

Ďakujeme za inšpirujúci rozhovor a držíme palce!

Autor: Školský portál, foto: archív S.R.