Školstvo má fázu popierania za sebou

Z Bloomovej revidovanej taxonómie vzdelávacích cieľov zostáva to, čo sa deje v školách, často na najnižšej úrovni – zapamätaj si. Na ďalšie úrovne – porozumej, aplikuj, analyzuj, hodnoť, vytvor – neostáva ani čas, a niekedy ani chuť či presvedčenie, že čosi také vôbec škola môže robiť. Zoči-voči tomu je dôležité vedieť, že sa to dá robiť aj lepšie, že zmena je možná.
  
Slabé výsledky sú potvrdené
Už osem rokov hovoria výsledky medzinárodných meraní PISA slovenským školám, že čitateľská gramotnosť 15-ročných žiakov nie je dobrá. Toto rozbíjanie sebailúzií časti ľudí zvnútra škôl je potrebné, a lepšiu skupinu na porovnanie ako najrozvinutejšie štáty sveta združené v OECD ani nemožno nájsť. Zdá sa, že fáza popierania či hnevu na nositeľa zlej správy je už na konci – slabé výsledky sa potvrdili opakovane. Zmena je nevyhnutná, hlavná otázka je, ako.
  
Stanoviť víziu a stratégiu pre celý systém je ohromne ťažké. Sú rôzne druhy základných a stredných škôl a sú rôzne prostredia a rôzne skladby rodičov a teda aj žiakov. To, že sa za dvadsať rokov v školstve nepodarilo podstatnejšie zlepšenie, je dané nielen nedostatočnou pozornosťou školám a učiteľom, ale aj zložitosťou zmeny. Jeden centrálne uplatnený postup môže viesť na rozličných miestach k veľmi rôznym výsledkom, a školstvo ako systém pripomína veľký parník, ktorý sa otáča pomaly a ktorý má veľkú zotrvačnosť. Zostávajú však menšie, čiastkové kroky, na ktorých sa dá robiť už dnes. Dať školám viac slobody a vytvárať ostrovčeky lepších praktík a možností, zverejňovať ich, sieťovať školy medzi sebou a nechať ich inšpirovať sa, a pomknúť iných hráčov (napríklad rodičov), aby školám pomohli.
  
Najdôležitejšie však budú postojové zmeny – voči učiteľom a k školstvu ako takému. Okrem uchovania dostatočného priestoru pre kritiku a poukazovanie na nedostatky bude krajina potrebovať zmenu od „toto nebude nikdy fungovať“ k filozofii „dá sa to, dokážeme to, zvládneme to“.
  
Klásť si otázky
Bude treba stovky Dávidov Králikov, učiteľov, ktorí nerezignovali ani na „zle vychované“ deti, ani na seba samého a na svoj vlastný sen. Bude treba desiatky škôl, kde sa snažia „nútiť deti rozmýšľať“ a „klásť si otázky“. Dobrí učitelia a dobré školy by sa mali stať celebritami a výkladnými skriňami, ktorí a ktoré sa môžu učiť od seba navzájom. Tie dnešné celebrity by im v tom mohli pomôcť. Žiadna zmena nie je bez rizík a bez ťažkostí. Školy, ktoré dostanú viac slobody, urobia aj chyby a zlé rozhodnutia. Tam, kde už dali väčší priestor rodičom, občas prechádzajú fázou dlhšieho hľadania rovnováhy medzi „zákazníckym prístupom“, v ktorom zákazník, teda rodič, je vždy vypočutý a kde treba porozumieť jeho pohľadu na vec, a tým, že školskí profesionáli vedia, čo robia a prečo.
  
Školy si budú musieť zvyknúť na to, že svoje postupy a rozhodnutia musia obhajovať, a tiež, že z mimoškolského prostredia občas dostanú lepšie podnety než z toho školského. Za tie slová ocenenia, ktoré absolventi takýchto škôl s odstupom času vedia dať, to však rozhodne stojí.

Zdroj: SITA (SME, autor: Daniel Bútora)