Žiadna škola nenahradí výchovu v rodine

Východiskom i cieľom má byť mladý človek - študent. Programom by mohlo byť prehĺbenie mravných a duchovných hodnôt, naznačenie, kde a ako nachádzať radosť zo života, čím zvýrazniť prácu na sebe i pre rozkvet obrodzujúcej sa spoločnosti.

Byť príkladom
Učíme sa od toho, koho milujeme - myšlienka mysliteľa napísaná rukou študenta. Neskoré odhalenie rodiča i učiteľa. Možno základ celého výchovného pôsobenia. Poznanie cez lásku, láska cez poznanie. Ak deti neveria rodičom a učiteľom, tí ich nemôžu vychovať. Osobný príklad, mravnosť a múdrosť, odvaha a rozvaha majú charakterizovať obetavých rodičov a skutočných učiteľov. Nič nedáte svojim deťom, ak im nedáte sami seba. To platí v rodine i v škole. S charakterom sa človek nerodí, ani sa nedá naučiť spamäti. O skutočný charakter sa zápasí, plnohodnotný charakter sa rozvíja. Zmysluplným charakterom sa konštruktívne vychováva i tvorivo vyučuje.

Pokiaľ sa bude v školách i v rodinách trvalo vyskytovať pokrytectvo, nespravodlivosť, nátlak, polopravdy, bezzásadovosť, necharakternosť a chaos v každodenných ľudských i spoločenských hodnotách, budeme naďalej hazardovať s rozvojom intelektu i charakteru našich detí. Nezabudnime, že životné postoje, ambície, hodnotenia a rozhodnutia odvodené z etických princípov majú vplyv nielen na morálne, ale aj pracovné a študijné výsledky. Primerane vysoké nároky, jasné normy, práva a povinnosti, spravodlivé hodnotenie spolu s ocenením svedomitej vytrvalej práce a tvorivých výsledkov v atmosfére láskavosti a zodpovednosti môžu doviesť k rozvoju a prehĺbeniu každého charakteru.

Nevšímavosť a ľahostajnosť pedagógov i rodičov je zločin na mládeži aj spoločnosti. Je povinnosťou každého rodiča i učiteľa prispieť k prehĺbeniu poznania o zmysle ľudského života, vytvárať potrebu krásne a čestne žiť, pestovať odvahu k charakternému konaniu, cieľavedome zveľaďovať cit i rozum.

Škola a rodina
Každému to, čo mu patrí. A obom spoločne: aktivitu i zodpovednosť. Pestovať zdravé telo i rozum ducha. Zveľaďovať tradície rodiny, hodnoty vzdelania, kultúru národa, civilizáciu planéty. Zachovávať vieru, nádej i lásku. Podávať pomocnú ruku, vyžadovať osobný záujem. Vytvárať myšlienkový vzostup a prehlbovať morálne kvality. Zlúčiť výchovné možnosti rodiny a vzdelávacie úlohy školy. „Reformovať výchovu detí, to neznamená iba zdokonaľovať didaktiku v škole, to znamená reformovať život nás dospelých; my sme pôda, z ktorej rastú nové generácie – veľmi záleží na nás, či budú lepšie a šťastnejšie (Hovory s TGM, K.Čapek)." Vzdelávajúca škola i výchovná rodina majú byť založené na správne pochopených medziľudských vzťahoch. Rodičia i učitelia potrebujú statočnejšie srdcia a ušľachtilejšie duše. Ostatné vyrastie ako rastlinka z dobrého semena.

Pod spravodlivým slnkom, možno v búrke i v metelici, s každodenným východom pravdy i západom nespravodlivosti, ale vždy s istotou kruhu – spojením prirodzenosti života so zázrakom duchovnej vnímavosti. Rodič, študent i učiteľ predsa nekráčajú vytrvalo proti sebe, ale spoluprácou mladosti a skúseností, túžby a schopností, nerozhodnosti a poznania idú svorne zo spoločným cieľom: aby v súlade autority a lásky sa stali z našich študentov, po etape školských rokov, spoľahliví rodičia a múdri učitelia.

Zdroj: SITA (Topoľčianske noviny)