Černík v novej zbierke poézie využíva krásu ľudských vzťahov

Podľa recenzenta Pavla Janíka sa v nej objavuje smrteľnosť aj nesmrteľnosť života, dialektika telesnosti a duchovnosti, bolesti a krásy, sna a skutočnosti, chcenia a zatratenia. Ožíva poetika súvzťažností, no nielen impresií, teda farieb, tónov a chutí, ale tiež myšlienok reflektujúcich bytie, ktoré nás obklopuje - my sme tvorcami, nie iba trpnými svedkami či objektmi. Je to nový štýl akejsi monumentálnej jednoduchosti, zázračnej každodennosti, hymny obyčajných slov, zreteľného a zrelého slova. Černík báseň neraz povyšuje na parabolu.

"Jeho umelecké slovo je nositeľom metafor, synekdoch a prímerov symbolickej až gnómickej platnosti, ale je obostreté aj jemným tichom. Jasnosť, plnosť a zreteľnosť realistického slova má váhu biblických viet, vždy si uvedomuje svoj kontrast," hodnotí tvorbu Janík.

Bez pokryteckých imperatívov a vztýčeného ukazováka prekonáva absurditu života človeka. Napriek tomu pomenovanie Človek vyznieva čisto aj hrdo a nemusí byť ani vrhnuté do suterénu ubytovne pre spodinu. Autor preukazuje umenie pointy, kontrastu, antitézy, presného výrazu, ktoré smerujú k jadru veci. Niektoré verše sú obžalobou zločinov dneška pri uvedomovaní si zločinov včerajška. Vedomie jednoty ľudstva a ľudskosti sprevádza vedomie zodpovednosti každého z nás. Niektoré básne stoja na pomedzí poézie a prózy, umenia a filozofickej reflexie, vyznania a etického ponaučenia. "Spoločným menovateľom je vyvzdorovaná múdrosť, ku ktorej dospeje len neveľa z nás," dodáva Janík.

Zdroj: TASR