Každý deň jeden dobrý skutok

Šesťdesiatštyri rokov umeleckej aktivity, impozantný počet hereckých rolí s obdivuhodnou schopnosťou hereckej premeny a hlbokého prieniku do stvárňovaných postáv.
      Plná vitality a životných plánov, neutíchajúceho optimizmu a entuziazmu, obdivuhodnej noblesy, ale aj neuveriteľnej pracovitosti. "Ľudská náruč musí byť otvorená a srdce široké. Len tak sa dá žiť," tvrdí v rozhovore pre TASR prvá dáma slovenského herectva Mária Kráľovičová.

      -Vás človek ako dôchodkyňu nezastihne doma...-

      (smiech) Hovoria mi, aby som o sebe napísala nejakú knižku. Ale odpovedám: Až keď pôjdem do penzie. Ešte v penzii nie som. Mám v repertoári ešte sedem hier a stále som na doskách, ktoré znamenajú svet. Tak nemám čas sedieť.

      -V ktorých divadelných hrách momentálne účinkujete?-

      Ženský zákon, Chrobák v hlave, Odcházení, Ryba v trojke, Ja a Hollywood, Tri sestry a S mamou.

      -Dá sa zrátať, v koľkých predstaveniach ste počas 64-ročnej hereckej kariéry účinkovali?-
    
      To sú stovky. Začínala som v Martine a za dve sezóny, za 20 mesiacov, som tam zahrala 14 veľkých postáv. V Martine som sa narodila ako herečka. Na to veľmi rada spomínam. A v Bratislave som už 60 rokov. Veľa som účinkovala v televízii. To sú stovky a stovky postáv. Bude to tak cez tisícku žien, čo som si zahrala.

      -Veríte v magickú moc osudu a životných náhod alebo staviate skôr na povahu a cieľavedomé kráčanie človeka za svojím cieľom?-

      Som poverčivá, čítam horoskopy, pýtam sa ľudí, v akom znamení sú narodení. Myslím si ale, že všetko je osud, (pohľad hore) že nám to tam nejaký Bernstein alebo Karajan, dirigent odtiaľ hore nalinkoval, ako to má byť i čo nám je dané do kolísky. Ale ide o to, čo sme z toho, čo nám dal do kolísky, využili. To už naozaj zostáva na človekovi. Môžete mať talent, ale keď ho premrháte, je koniec.

      -Splnili ste si v hereckej kariére všetko, v čo ste dúfali?-

      Myslím si, že patrím k šťastným ľuďom. Vždy hovorím, že môj život je ako z červenej knižnice (smiech). Ktorú rolu som si vysnívala, tú som dostala. Je málo tých, ktoré som nedostala. Medzi moje nesplnené herecké sny patria rola Nory, Anny Kareninovej a ešte zopár ďalších. Ale ono sa to asi vyvážilo tými, ktoré som nečakala a ktoré mi padli do lona. Všetky roly, ktoré som hrala, boli krásne. Hrala som svätú Janu, Marilyn Monroe, George Sandovú, teda ženy, ktoré existovali, ale aj Júliu, Oféliu, Sládkovičovu Marínu...

      -Vo svojej hereckej kariére ste stvárnili naivky, intelektuálky, šľachtičné, kráľovné... Málokedy sa vám však ušla úloha sedliačky alebo dedinskej gazdinej. V porovnaní s detstvom je to paradoxné, pretože ste vyrastali v typicky dedinskom prostredí v záhorských Čároch. Čo ste si z tohto prostredia odniesli ako najcennejšiu devízu do života?-

      Narodila som sa u úžasných ľudí. Moji rodičia boli jednoduchí ľudia. Otec sedliak, mama dedinská "diorka", krajčírka. Bolo nás päť detí a vychovávali nás k úcte k človeku. Boli sme nábožensky vychovávaní, chodili sme do kostolíčka. Učili nás pracovitosti. Do 15 rokov som vyrastala doma a svojich rodičov som nikdy nevidela sedieť, len keď sme jedli, pretože boli stále v pohybe, alebo v poli alebo na dvore alebo v záhrade.

      -Kto mal na vás v detstve okrem rodičov najväčší vplyv?-

      Pretože som bola najstaršia z piatich detí, moja stará mama. Možno práve ona mi vystrčila smerovku do divadla, pretože pokiaľ som ešte nevedela čítať, čítala mi ona, rozprávala mi rozprávky a životopisy svätých. Chcela som sa podobať anjeličkom a svätej Panne Márii alebo svätej Anne či Helene, pretože boli na obrázkoch vždy krásne. Ako deti sme si nevymieňali obrázky herečiek, ale sväté obrázky. To boli naše úlovky. Takže som sa vždy chcela tým pekným a usmiatym dámam z obrázkov podobať.

      -Narodili ste sa ako prvá z piatich detí a prvorodení to majú vždy ťažšie v tom, že sú prví a zodpovední za mladších súrodencov. Možno aj tu nájsť korene vášho poctivého prístupu nielen k životu, ale aj k práci?-

      Tým, že som bola prvá, som sa vždy kúpavala v čistej vode. V sobotu, keď nás mama kúpala, zohriala kotol vody pre všetkých. A keď naliala do koryta vodu, šla som do nej vždy ako prvá.

      -Veľa ľudí vás nazýva prvou dámou slovenského herectva...-

      Som rada, keď si všimnú, že dobre hrám. Ale myslím si, že každý herec chce zo seba vydať to najlepšie. Tak som sa snažila aj ja vždy. Ale bez vás, bez divákov by to bolo nič, keby som hrala pre prázdne hľadisko. Pretože naozaj platí "svetská sláva, poľná tráva". Spisovateľ, aj keď ho neuznajú hneď, môže písať do zásuvky. Maliar môže maľovať tiež a ak sa v jeho ateliéri nájdu diela, môže byť slávny aj po sto rokoch. Ale herec, keď nemá odozvu a nezaujme, je to s ním bieda. Pretože môžete byť talentovaný, ale keď nedostanete priestor a príležitosti, ste vlastne mŕtvy herec. Preto hovorím, že herci, ktorí nehrajú, sú vlastne mŕtvi. Takže herci umierajú dvakrát. Najprv, keď prestanú hrať, potom keď odchádzajú zo života.

      -Viedli vás k vášmu cieľu stať sa herečkou aj povahové vlastnosti? Nikdy ste sa napríklad nedali odbiť...-

      (smiech) ... že som sa nedala odbiť... Áno, hneď po vojne som prišla na konkurz na hercov a herečky pre všetky slovenské divadlá do Národného divadla. Vošla som doňho odzadu. Zadným vchodom chodím dodnes. Naozaj som prišla na javisko s pripraveným monológom, dialógom, etudou. Recitovala som báseň Maše Haľamovej Za mamou. Aj keď som sa vždy snažila hovoriť čisto slovensky, záhorského prízvuku sa len tak ľahko nezbavíte. Asi som sa komisii nepáčila, ale nedala som sa odbiť a chcela som predviesť ešte vlastnú prácu. Zahrala som im mamičku, otecka, Aničku, poštárku, aj psa Dunča po záhorácky a predstavte si prijali ma do divadla. "Došla pani poštárka a donésla Marce dopis." Mico Huba a Vilo Záborský, ktorí z niektorej lóže zisťovali, akých kolegov budú mať, mi potom hovorili: "Ty si bola na zožratie." Bola som "copatá". Ráno som išla na konkurz z domu už o piatej cez bor. A hoci som celú noc spala v natáčkach, v lese bola rosa a na "štáciu do Kútú" som prišla s rovnými vlasmi. Tak som ich zasa zaplietla do "copov". Bola som taká Anička "copatá".

      -Spomenuli ste, že herec dvakrát zomiera. Vy ste sa dvakrát narodili. Raz ako Mária a potom v divadle ako Marína. Kedy sa z Márie stala Marína?-

      To sa stalo až v Martine, kde som sa stretla s veľkým slovenským básnikom Štefanom Krčmérym. On ma nazval Marínou. Odvtedy som sa najskôr pre svojich kolegov, neskôr pre celé Slovensko stala Marínou.  Od januára 1948 ma angažovalo Národné divadlo v Bratislave. A v tejto sezóne som hneď dostala od Krčméryho aj Marínu. Asi bol on tá moja sudička.

      -Ako prvá herečka ste otvorili éru slávnych televíznych pondelkov...-

      Presne ako dnes si pamätám, že asi v roku 1956 prišiel za mnou veľký režisér Ján Roháč a spýtal sa ma: "Pani Kráľovičová, chcete sa stať prvou slovenskou televíznou herečkou?" S Elom Romančíkom sme sa na to dali a robili sme inscenáciu Dovidenia, Lucien. Takže som bola pionierka. Byť "prvolezcom" je ťažké aj pekné. Inscenácia sa prenášala naživo a režisér mi povedal: "Marína, pozrite sa Romančíkovi tak päť centimetrov od jeho nosa. Na obrazovke to bude vyzerať, že si hľadíte do očí." Aby sme sa dostali z jedného konca štúdia na druhý podliezali sme pod kamerami. Bolo to zaujímavé, ale keď je človek mladý, svet je gombička.

      -Bolo veľa mužov, ktorí pre vás verše osobne písali?-

      Áno. (smiech) Pohybovala som sa v literárnej spoločnosti. Aj muža som mala básnika a novinára. Ako som začala žiť s mojím Procházkom, predstavte si, že som mala to šťastie, že som hneď osobne poznala Ivana Krasku, Laca Novomestského, Mášenku Haľamovú, Kristu Bendovú, Kostru, Smreka... Bola som ich kamarátka. Válka, Koyša, Lenku, Žáryho, Reisla... Všetci boli moji kamaráti. Poznala som mnohých úžasných výtvarníkov - Jana Mudrocha, Deža Milého, Kellenbergera, Želibského, Želibskú, Leu Mrázovú...

      -A čo herci?-

      Hercov, mojich miláčikov, mojich partnerov, mojich milencov, mojich bratov, mojich mužov. (smiech) Machata, Huba, Pántik, Záborský, Kvietik, Mistrík, Valach... Boli sme úžasná generácia. Ale mám priateľky aj herečky. Soňu Valentovú, Zdenku Studenkovú, Zuzanu Kocúrikovú, Daču Turzonovovú i ďalších... To sú ľudia, ktorých milujem.

      -Už odmlada ste sa pohybovali v intelektuálnom prostredí...-

      Však si uvedomte, že taká Marka z Čárov, ktorá ešte nemala osemnásť, prišla do veľkého sveta. Pre mňa bol veľký svet aj Martin. A zrazu ma Krčméry vodí po Národnom cintoríne v Martine. To bola pre mňa Sorbonne, to bola moja univerzita. Povedal mi všetko o literatúre, učila som sa ju za pochodu, hovoril mi o všetkých slovenských literárnych velikánoch. A keď som prišla do Bratislavy, zasa som zapadla len medzi literátov. Nikdy som nebola krásavica. Bola som také škaredé káčatko. Opeknela som asi s každou rolou na javisku. V dave ľudí alebo na ulici si ma ani nemohli všimnúť. Po uliciach som dlho chodila anonymná... (smiech) Stačilo mi ale, že ma poznajú na javisku, že to je Kráľovičová. Známi ľudia ma teda poznali z divadla, chodila som do umeleckých klubov a keď som sa spoznala s Procházkom, spoznala som sa so všetkými. Predstavte si spoločnosť týchto múdrych mužov a žien. Hana Zelinová, Margita Figuli, Marka Jančová, Kata Lazarová... Na čo všetko si teraz človek pospomína... Všetci sú už preč, len ja som tu ako dinosaurus. Prijali ma medzi seba. A počúvať ich múdre debaty, to bolo vždy o niečom. Nikoho nezaujímalo, kto je v akej strane a za koho hlasuje. To bolo o literatúre, o divadle, o výtvarnom umení. Všade sa hovorilo o práci...

      -Podľa vás herec kade chodí, tade kradne života... Vy ste sa ho teda museli nakradnúť poriadne...-

      Áno, celý život kradnem. Som naozaj vykrádač duší. Vidím nejakú paniu a hneď si hovorím: "To je úžasný typ, tú by som mohla zahrať,... keby som už mohla ísť na javisko, tak rada by som si to vyskúšala..." Niekedy to skúšam aj v ozajstnom živote. Šoférujem a zrazu pri vnútornom monológu, spracovávaní a prehrávaní postavy, nad ktorou práve rozmýšľam, zrazu spravím také gesto... Ľudia, ktorí by ma zbadali na križovatke, by si mysleli, že patrím na psychiatriu. (smiech).

      -Ako sa ale hercovi vracia späť do jeho života život postáv z javiska?-

      V hercovi zostáva veľa a postava, ktorú máte radi, s ktorou ste sa stotožnili, vám pomôže objaviť seba. Často s nimi polemizujem, prečo to takto spravila, prečo to takto riešila. Keby som zrátala hodiny, tak viac hodín žijem s postavami ako s Kráľovičovou. Kam idem, tam nad nimi rozmýšľam. A prídem na to, že ona mala pravdu, že mi to nenapadlo, že aj takto sa dá situácia v živote riešiť. Herečky sú pre partnera a manžela výhra, pretože má doma každý deň inú ženu.  

      -S manželom Mirom Procházkom ste žili 56 rokov. Čo pre vás dnes ako pre zrelú ženu znamená láska?-

      Život bez lásky by bol veľmi smutný. Bola som celý život zamilovaná a som aj teraz. Do ľudí, do vecí, do prírody. S Mirom Procházkom to bolo také šťastné stretnutie, pretože bol fantastický a veľmi vzdelaný človek. Dal mi krídla. Viete... Videl vo mne naozaj herečku. Keď som niečo pripálila hovorieval, že mu to neprekáža, pretože vie, že si nebral kuchárku, ale herečku.

      -Manželstvá v hereckom svete nemajú dlhú trvanlivosť. Ktoré vlastnosti sú podľa vás po vašom 56-ročnom manželstve v partnerstve dôležité?-

      Dnes sa tomu hovorí tolerancia, ktorá ale obsahuje aj to, že sme schopní nechať slobodu aj tomu druhému. Človek sa v živote duševne zaľúbi niekoľkokrát. Procházkovi som vždy vravievala: Buď ku mne dobrý, myslím, že som sa zaľúbila. A on sa nikdy nehneval a stál pri mne. Určite sa tak zaľúbil aj on, len mi to nikdy nepovedal. Ja som na seba prezradila všetko.

      -Odišiel pred štyrmi rokmi. Ako je bez neho?-

      Smutno... Veľmi smutno. Veľmi radi sme raňajkovali. Raňajky sú mojím najobľúbenejším jedlom dňa a už večer, keď idem spať sa teším, čo budem raňajkovať. Už pri raňajkách sme sa začali rozprávať. Veľmi radi sme sa spolu rozprávali. S Procházkom sme sa celý život tešili na rána, aby sme si povedali, čo sme zažili, čo sme čítali, aby sme si robili spoločné plány... A nikdy sme nemali spoločnú spálňu. Preto nám to tak dlho vydržalo (smiech). Keď sa len navštevujete a zaklopkáte alebo vám zaklopká partner na dvere. Ja som si to ale tak vymienila, pretože v Čároch nás bolo v jednej izbe osem. "Ak budem veľká, chcem mať svoju izbu," hovorievala som si vždy. Procházka mi to splnil aj naozaj. ... (dojatie) ... Jeho som sa mohla opýtať na hocičo. A na všetko mi vedel odpovedať.

      -Mama a herečka. Ako sa vám darilo pri dvoch deťoch skĺbiť tieto dve poslania?-

      Keď som mala deti, boli len šesťtýždňové materské dovolenky. Za dcéru Janku nemám dodnes ako za druhé dieťa vybranú materskú dovolenku. Pretože už desiaty deň po pôrode som išla hrať a odvtedy som hrala. Keď som skúšala, domovníčka "dohrkotala" s kočíkom a teta Meličková povedala: "Otvára sa mliekareň". Marínka nakŕmila a dieťa zasa odviedli. To mi je ľúto, pretože naozaj moja najkrajšia životná rola je byť matkou. To čo moja mama vysnívala, že budem mať veľa detí. Aj môj muž chcel mať veľa detí. Povedala som: "Herečka zvládne najviac dve." (smiech) ... Nejako som to zvládla. Ale predstavte si, že vtedy neboli práčky. Veď som tých 60 plienok prala v noci, keď som prišla z predstavenia a vtedy sa nehrali do desiatej, ale do pol dvanástej. Že som to všetko zvládla.

      -Čo hovoria vaše dospelé deti na to, že sa aj v seniorskom veku ešte stále venujete divadlu? Nehovoria, že by ste mali spomaliť?-

      Oni vedia, že bez toho nemôžem byť. Ja žijem na javisku. To je môj ozajstný život a pochopili to aj moje deti. Len majú strach. Každý deň telefonujú a sme v kontakte. Vždy im hovorím, že najväčší dar, ktorý sme im s otcom mohli dať, je ten, že nechodia za nami niekde do ústavu a nemusia nám vymieňať plienky. Nemuseli sa takto starať o otca a dúfam, že aj mne sa to tak podarí. Aby ma nemali, ako moja mama hovorievala, na oštaru.

      -Vďaka rýchlemu striedaniu hereckých rolí vzniká dojem, že herci svoj život žijú akosi prirýchlo. Je váš život taký zrýchlený, alebo si ho viete pomaly vychutnávať?-

      Žijem naozaj hekticky celý život. Desať mesiacov do roka už roky  tvrdo pracujem, ale dva mesiace, ktoré mám ako školské prázdniny, si viem vychutnať naplno. Už 40 rokov chodím napríklad na celý mesiac, no teraz kvôli cenám na tri týždne, do Piešťan, kde si doprajem celý repertoár kúr. Keď sa ma tam pýtajú, s čím pomôžu, som bezradná, pretože mňa nič nebolí. Ale naozaj. Ani zuby ma nebolia, ani kolená ma nebolia, ani chrbát. Možno otlaky z topánok. Moje deti už pobolieva chrbát, kolená a mňa nebolí nič. V Piešťanoch každý rok nabijem baterky a rada chodím aj k moru. S Procházkom sme radi chodili k Stredozemnému moru. Dnes si plánujeme cesty za teplom a slnkom s dcérou. Pozreli sme si Paríž, vzala ma do Ameriky, teraz som sa vrátila z Prahy, odkiaľ sme si odskočili na vianočné trhy do Drážďan. Tak si vždy niečo pekné naplánujeme...

      -Keby ste mohli zastaviť čas, do ktorého obdobia života by ste sa chceli vrátiť?-

      Prešla som tými schodíkmi asi podľa abecedy. Od naivných čárskych Mariek až po kráľovné. Od šlabikárov až po filozofiu. Zastavovať nič netreba. Tok života je taký. Človek nikdy nevie, čo ho čaká. Ale jedno vieme celkom iste. To, že odídeme. Že tu nebudeme večne.

      -Nebojíte sa?-

      Nie. Ako povedal Wolker: "Smrti sa nebojím, umierania."

      -Plánujete si budúcnosť?-

      Viete, že ani nie? Nerozmýšľam o smrti. Samozrejme, že som rada na svete. Najkrajšie je nezobudiť sa. Pekne si ľahnúť a nezobudiť sa.

      -K striebornému veku patria spomienky... Vy asi dodnes nemáte čas na spomínanie...-

      Spomínam rada na svoje detstvo, na to záhorácke. So svojou milou najmladšou sestrou. Spomíname často, ako sa niečo volalo, zaspievame si záhorácke pesničky, na príhody z detstva. Strašne rada sa vraciam. My žijeme ešte všetci piati súrodenci, štyri dievčatá a jeden chlapec, sme veľmi veľká rodina, takže je stále na čo spomínať. A sme šťastná rodina, pretože nikto z nás nie je chorý. Sme šťastní ľudia a všetci sú rovnakí optimisti.

      -Aké je tajomstvo vašej dobrej kondície?-

      Moja mama žila do 92 a starká do 91 rokov. Máme teda dobrý genetický základ. Myslím, že zdravo jem. Neprejedám sa a nikdy som nerobila odtučňovačku. V Čároch som ako dieťa bola vegetariánka, pretože na dedine sa jedlo mäso len raz do týždňa. Jedla sa fazuľa, kapusta, zemiaky. Potom ma zjedli deti, pretože pri dojčení som veľmi schudla a to mi zostalo. Ale viem sa aj dobre nafutrovať. Som však stále v pohybe. Aj nové postavy sa učím postojačky, chodím po celej izbe... Aj výťahu sa radšej zďaleka vyhnem... A spod Slavína do divadla chodím tiež pešky. Mohla by som ísť zadarmo električkou alebo autobusom, ale nie, ja idem pešo. (smiech) Musím byť k svetu aj kvôli Mirkovi. Keď tam za ním prídem a budem stará baba, nebude ma poznať. Musím vyzerať pekne, aby ma poznal.

      -Váš zázračný elán je darom pre celé okolie. Uvedomujete si, ako pôsobíte na druhých ľudí?-

      Až teraz v neskoršom veku som si to uvedomila. Zrazu sa pri mne pristavia ženy a povedia: "A už sa nebojím staroby." Keď som si to rozlúštila, uvedomila som si, že asi svojím životom dodávam druhým ľuďom optimizmus..., alebo silu žiť. Človek je tak krátko na tom svete, nie? Mne sa to zdá veľmi krátko. V porovnaní so skalami, všetkým v prírode, nie?

      -Čo je v živote najlepšie?-

      Keď človek dostane prácu, ktorá ho baví, ktorú má rád a ktorú môže robiť celý život. Ja som tento úžasný dar dostala. A že mám zdravie a "čipy" fungujú tak ako majú. Zdravie, práca a láska. V živote som bola dostatočne obdarovaná a sudičky mi dali do kolísky veľa šťastia a veľa slnečných dní. Tých zamračených som mala v živote veľmi málo.

      -Čo je na živote najťažšie?-

      (vzdych) Keď trpí človek, ktorého milujete a nemôžete mu pomôcť... Keď som videla, ako môj muž aj v tých bolestiach chcel tak veľmi žiť, keby som bola mohla..., ja si to s ním vymením. (slzy).

      -Kde žijete skutočnejší život, na javisku či v živote?-

      Na javisku. Neviem prečo, ale v mojom občianskom živote sa energia odčerpáva na zbytočnosti. Už len list v schránke ma núti premýšľať, čo v ňom bude, že budem musieť ísť na nejaký úrad a stretnúť sa s cudzím človekom, ktorého nebudem vedieť pochopiť, čo vlastne odo mňa chce... To ma užiera a berie mi energiu. Ale keby mi na javisku po dvoch predstaveniach povedali, aby som ešte o polnoci hrala, ja by som ešte hrala.

      -Čo by to muselo byť, čo by vás odradilo od hrania?-

      Keby... Keby ma najbližší človek, rodičia, deti potrebovali. Tí, ktorých som milovala a ktorí sú dnes preč... Keby ma potrebovali, tak by som sa vedela divadla vzdať. (slzy)

      -Vaše sviatočné želanie pre všetkých ľudí dobrej vôle?-

      Všetkým dobrým Slovákom a všetkým ľuďom na celom svete želám, aby si vážili život, aby si vážili zdravie, aby si vážili svojich najbližších, spolupracovníkov, rodičov. Aby boli pozitívne naladení, lebo život je krásny, farebný a my sme tu tak veľmi krátko. Život treba žiť pekný a robiť každý deň aspoň jeden dobrý skutok.

Zdroj: TASR