Nobelova cena: H. Müllerová - kronikárka všedného života v podmienkach diktatúry

Ešte niekoľko dní pred dnešným zverejnením výberu laureáta Müllerová neverila, že by sa jej dostalo tejto pocty. "Neverím tomu. O človeku sa hovorí vždy, ale tento rok sa to nestane. Prirodzene, bola by som šťastná. Nie som však hviezda a neteší ma ani byť stredobodom pozornosti. Budem naďalej pracovať ako obvykle v tichosti," uviedla pre tlačovú agentúru DPA.

Rodáčka z Nemcami obývanej oblasti rumunského Banátu, ktorá žije momentálne v Berlíne a 17. augusta oslávila 56. narodeniny, pocítila svojho času na vlastnej koži mechanizmy útlaku rumunského režimu diktátora Nicolae Ceaušesca.

Neprekvapuje preto, že sa vo svojich prácach opakovane vracia k utrpeniu, vylúčeniu zo spoločnosti a ohrozeniu ľudí v totalitných režimoch. Popri diktatúre sa autorka venuje vo svojich dielach aj problematike národnostných menšín vo východnej Európe.

Po štúdiu rumunskej literatúry a germanistiky na univerzite v Temešvári pracovala Müllerová ako prekladateľka v strojárskom závode. Keď tam odmietla spoluprácu s obávanou rumunskou tajnou službou Securitate, prišla o zamestnanie a živila sa ako učiteľka nemčiny. Jej literárny debut sa na trhu objavil v cenzurovanej podobe; napokon po celom rade represívnych opatrení, vrátane výsluchov a domových prehliadok, sa mohla v roku 1987 presídliť do Berlína.

Jej najnovší román Atemschaukel, nominovaný na Nemeckú literárnu cenu 2009, je príbehom dvoch hlavných postáv - rozprávača rumunského Nemca Lea, ktorý informuje o piatich rokoch v sovietskom pracovnom tábore, a v jeho predstave existujúcu postavu charakteru akéhosi ducha, s ktorým chce ako hladujúci zápasiť. Nejde tu o literatúru faktu, ale o metaforami sa hemžiaci špičkový román. Nechýbajú v ňom autorkine vlastné skúsenosti z pobytu v tábore nútených prác na Ukrajine v roku 1945, ani poznatky iného literáta Oskara Pastiora, ktorý s Müllerovou pracoval na diele až do svojho úmrtia v roku 2006.

Nie je prehnaním tvrdiť, že po zisku Nobelovej ceny za literatúru, dotovanej sumou desať miliónov švédskych korún (1,09 milióna eur), dosiahla Herta Müllerová v oblasti ocenení takmer všetko, na čo autor literárnych textov vôbec môže pomýšľať.

V dlhom zozname jej ocenení od roku 1981 figurujú totiž okrem iného Cena Ricardy Huchovej mesta Darmstadt (1987), Cena nemeckých kritikov (1992), Kleistova cena (1994), Európska literárna cena Prix Aristeion (1995), Cena Franza Kafku rakúskeho mesta Klosterneuburg (1999), Cicerova rečnícka cena (2001), Medaila Carla Zuckmayera (2002), Cena Josepha Breitbacha (2003), Literárna cena Nadácie Konrada Adenauera (2004), Berlínska literárna cena (2005), Cena verejnoprospešnej Würthovej nadácie za európsku literatúru (2006), či Heineho pocta Spoločnosti Heinricha Heineho (2009).

Diela Herty Müllerovej preložili doteraz do 24 jazykov, čoskoro k nim zrejme pribudnú mnohé ďalšie.

Laureátkine pocity po tom, čo sa dozvedela o ocenení, sprostredkoval šéf švédskej akadémie Peter Englund. Podľa jeho slov reagovala na jeho telefonát s mimoriadnym nadšením. "Je utečenkyňou z vlastnej krajiny. To minulé je pre ňu stále živé. Keď som čítal jej knihy, otriaslo to mojím vnútrom. Píše absolútne čestne, s neuveriteľnou intenzitou. Píše aj ako niekto, kto pochádza z menšiny, bez ohľadu na seba. Skutočne môže porozprávať príbeh a má k tomu aj jazykové možnosti," citovala Englundove slová agentúra DPA.

Triumf Herty Müllerovej neprivítal iba jej nemecký vydavateľ - nakladateľstvo Hanser -, ale aj mnohí kritici a kolegovia.

Úradujúci berlínsky primátor Klaus Wowereit reagoval na správy zo Štokholmu s prekvapením, netajenou hrdosťou a blahoželaním laureátke.

Rumunský filozof a historik umenia Andrei Plesu, ktorý bol v rokoch 1997-99 šéfom rumunskej diplomacie, reagoval slovami: "To, čo obdivujem na Herte Müllerovej, je perfektná kombinácia talentu, ľudskej a politickej zodpovednosti a etickej pamäti, ktorú možno nájsť v jej knižkách."

Ocenená literátka si cenu prevezme v Štokholme spoločne s laureátmi v ďalších kategóriách - s výnimkou nositeľa Nobelovej ceny mieru, ktorú udelia tradične v nórskom Osle -, a to 10. decembra, vo výročný deň úmrtia Alfreda Nobela.

Po Theodorovi Mommsenovi (1902), Rudolfovi Euckenovi (1908), Paulovi Heysem (1910), Gerhartovi Hauptmannovi (1912), Thomasovi Mannovi (1929), vo Švajčiarsku dlhodobo žijúcom rodákovi z Nemecka Hermannovi Hessem (1946), v švédskom exile žijúcej poetke Nelly Sachsovej (1966), Heinrichovi Böllovi (1972) a Günterovi Grassovi (1999) sa dostalo tohto prestížneho ocenenia v poradí iba druhej Nemke v histórii udeľovania Nobelovej ceny za literatúru.

V zozname laureátov ocenenia figurujú ešte ďalší nemecky píšuci autori, jediný švajčiarsky laureát Carl Spitteler (1919), jediná rakúska nositeľka ceny Elfriede Jelineková (2004), či Elias Canetti (1981) - rodák z Bulharska, ktorý strávil časť svojho života na Britských ostrovoch, väčšinu však v nemecky hovoriacich štátoch.

Zdroj: TASR