Každý národ má svoje špecifiká, ale ľudia sú v podstate dobrí

 Po skončení vysokoškolských štúdií fotografoval pre najprestížnejšie domáce a medzinárodné časopisy, pôsobil dlhodobo v Berlíne a v Paríži. Pripravuje fotoreportáže pre také významné časopisy ako Geo, Stern, Merian či Pars Match. Je autorom 42 úspešných knižných publikácií a vystavoval svoju tvorbu na 53 samostatných výstavách v známych galériách po celom svete.
      Tridsať rokov sa venoval módnej fotografii, kde v domácom aj zahraničnom kontexte zanechal výraznú umeleckú stopu. Je nositeľom mnohých významných štátnych vyznamenaní a cien, ktoré získal doma i v zahraničí.

      -Tento rozhovor vzniká v období Vianoc. Všetci sme akýsi citlivejší, viac myslíme na rodinu a na naše osobné zázemie. Čo znamená spomienka na rodinné Vianoce pre vás?-

      Ja by som začal o tejto téme hovoriť z celkom iného hľadiska... Mňa sa zvyknú pýtať, či som sa nebál, či som nemal strach na miestach najrozličnejších nebezpečných reportáží. V Náhornom Karabachu alebo v Arménsku pri zemetraseniach. Odpovedám, že napodiv menej ako v dobe päťdesiatych rokov... Vtedy som sa musel deň čo deň pozerať na otca, ktorý každý deň akoby mimochodom poznamenal – Včera už vyhodili rodinu doktora Tvrdého z bytu, je možné, že čoskoro prídu pre nás... Treba povedať, že vtedy sme bývali v Žiline, vo vlastnom rodinnom dome. Môj otec mal pravdu, nakoniec, po mesiacoch čakania, to postihlo aj nás. Prišli po nás jedného pekného dňa s dekrétom, že sa máme vysťahovať. Mám pocit, že bola práve sobota... Chystali sme sa na Vianoce.

      -Aké boli dôvody, aby vaša rodina spadala v päťdesiatych rokoch 20. storočia do Akcie B? Otázka je dôležitá pre generácie tých, ktorí netušia, aký fatálny bol vtedy ten tzv. zlý kádrový pôvod...

      Dôvody, samozrejme, neboli žiadne. Len ten nevhodný kádrový pôvod. Stačilo vtedy málo – vzdelanie, trochu majetku alebo len to, že vám niekto niečo závidel. Všetko sa to dalo dať pod klobúk  - zlý kádrový profil. Stručne povedané – Akcia B bola situácia, kedy vás a vašu rodinu vysťahovali z vlastného domu, do ktorého nasťahovali celkom cudzích ľudí. A vám ponúkli náhradné byty v iných lokalitách, väčšinou v dedinách, pretože do veľkého mesta nebolo žiaduce, aby ste sa, ako buržoázny element, vrátili. Mali ste sa vysťahovať do zväčša celkom asociálneho prostredia. My sme napríklad dostali dekrét, že máme ísť bývať do RÓMSKEJ OSADY v Turčeku, čo bola rómska osada pri Martine. Pochopiteľne sme sa tomu pokúšali vyhnúť, nebol to rozkaz typu koncentračných táborov, že musíte ísť jedine na toto miesto. Keď ste si našli iné bývanie niekde na vidieku alebo v malom meste, bolo možné ísť aj tam.

      -A čo vaša rodina, aj tá sa musela vysťahovať?-

      Moja matka išla bývať ku svojej sestre, vdove s dvoma deťmi, do Kysuckého Nového Mesta. Otec dostal počas tohto zásahu, počas sťahovania našej domácnosti dvoma veľkými nákladnými autami, ťažký infarkt. Bolo to týždeň pred Vianocami. Nikdy potom sme už spoločne nebývali... Z toho infarktu sa otec ako-tak po čase vylízal, ale sám nám hovoril, že už nechce žiť, že v takejto situácii nemá pre neho život zmysel. Túlal sa po rôznych nemocniciach, kde ho kamaráti lekári prekladali postupne na svoje oddelenia. Potom sa v Kysuckom Novom Meste uvoľnila jedna izba, tak prišiel bývať za mamou, kde spolu v jednej izbe žili... Relatívne mladý, vo veku 69 rokov dostal ďalší infarkt a zomrel. Som presvedčený, že keby nás nestihlo toto všetko, bol by žil oveľa dlhšie... Dnes ma zaráža, že sa rozpráva o rôznych nespravodlivostiach, ľudia, ktorí boli dokonca v komunistickej strane rozprávajú o krivdách, čo im boli napáchané. Málokto ale spomína na Akciu B a skupinu ľudí, ktorých zmrzačila.

      -Vám sa však nakoniec podarilo vybaviť povolenie...-

      S veľkou námahou sa mi, po vyše troch rokoch, podarilo dostať povolenie, že sa môžem spolu s manželkou, ktorá prišla za mnou z Prahy, nasťahovať do Žiliny. Pamätám sa, že som behal po rôznych úradoch a vybavoval povolenie. Sedel tam istý súdruh Vajčovec, dodnes si to pamätám, príznačné meno a hovorím mu: "Prosím vás, aký som ja kapitalista? Veď ja som doteraz len študoval." Celý čas ma akože nepočúval, niečo si stále písal a zrazu sa na mňa pozrel a osopil sa: "Ste syn svojho otca?" Odpovedal som mu: "Som, samozrejme." "Tak ste kapitalista!" zareval a vyhodil ma von.

      -Ako na vás takého situácie zapôsobili? Ide o existenciu, videli ste rodičov na dne... Neviem, či platí to okrídlené "čo nás nezabije, to nás posilni..."-

      Ja sám som už bol po vysokoškolskom štúdiu, bol som mladý a odolný. Skôr ma trápila starosť o rodičov, chcel som ich trochu udržať psychicky nad vodou... To bolo najdôležitejšie. Mama bola veľmi statočná osoba, pracovala posledné roky v jedálňach a reštauráciách. Otec bol starý pán, mal dva doktoráty a pracoval ako robotník v tehelni. To bolo pre neho veľmi kruté. My sme to s manželkou skôr brali tak, že podmienky sú tvrdé, ale nesmieme sa dať nimi zdolať. Musíme sa nejako prehrýzť. Mladosť berie ťažkosti celkom iným spôsobom. Nikdy nerezignovali. Moja manželka bola veľmi silná. Ale mne hocikedy napadlo, že mohla v tých rokoch povedať: "Tak ahoj, ja idem späť do Prahy!" a nechať ma tu samého. V Prahe sme bývali perfektne a život sme mali normálny. Na Slovensku to bolo iné. Brali sme to však športovo. Je to taký šikovný výraz, ale bolo to aj doslova. S manželkou sme sa aj pri športe zoznámili. Obaja sme veľa športovali a tak sme to všetko nejako popri tom prekonali...

      -Prešli ste takou situáciu, akou bola Akcia B a politické postihy. Človek zrejme získa sociálnu citlivosť, ktorá mu dokáže rozkryť aj mnohé iné okolnosti, s ktorými sa neskôr stretne a je konfrontovaný. Predpokladám, že ste tento druh empatie mali možnosť využiť aj na najrozličnejších miestach vo svete. Pri fotografiách je dôležité originálne videnie...-

      Fotografovať som začal veľmi mladý a ihneď som inklinoval k sociálnej fotografii. Neviem ani sám dešifrovať prečo, ale vedel som prežiť dlhé hodiny s ľuďmi, ktorí boli v ťažkých sociálnych situáciách. Vedel som s nimi byť a popri tom ich fotografovať. V neskorších rokoch som bol považovaný za fotografa, ktorý nedáva do protikladu bohatstvo a chudobu, alebo niečo podobné, ale skôr sa snaží situáciu pochopiť a získať v nej nadhľad. Možno je to aj otázka toho, čo človek vnímal alebo ako bol vychovaný.

      -Tak teda ako ste boli vychovaný vy? Je to, samozrejme, istý komplex kultúrneho prostredia rodiny, ktorý získavame ako odkaz, ako smerovanie do budúcnosti. Aký ste dostali vy?-

      Chvalabohu, získal som veľmi dobrý základ. Moja mamička bola zemiansko-šľachtického pôvodu, za slobodna sa volala Dualszky – Zmeškal, tam, v jej rodine, určite boli najrozmanitejšie vplyvy. Od mladosti sme vyrastali doma v trojjazyčnom prostredí – francúzsko, nemecko, slovenskom. Rodičia nám doma vštepovali otázky serióznosti a otázky cti. Jednoducho učili sme sa, že existujú isté pravidlá, ktoré človek musí poznať a podľa ktorých by sa mal aj správať. Napríklad moja mamička často hovorievala, že sa niečo nepatrí. Teraz je to už len málo počuť. To sa aj dnes ťažko vysvetľuje. Stačilo, že povedala: "Čo si to urobil? To sa nepatrí!" A to na mňa, ako na dieťa, nesmierne vplývalo.

      -Mali ste možnosť poznať doslova celý svet. Najrozličnejšie krajiny a kultúry. Vnímate teraz inak Slovensko? Niekedy je potrebný odstup, aby sme videli aj to dobré, aj to zlé, čo doma máme. Vnímate Slovensko s láskou, kriticky alebo?...-

      Človek má vždy vlastný vzťah, ja hovorím - k Vlaste a myslím k vlasti. Môj vzťah je vyslovený v jednej z mojich posledných knižiek Návraty domov. Je zaujímavé, že človek sa zrazu nachádza v istom životnom období, v istom veku a nemusí to byť len zrelý vek, kedy veci začne vnímať inak. Vzťahy k domovu sú spomienkové... Bývate v meste, napríklad vo Zvolene alebo v Bratislave a začne vás zaujímať, či v mieste, kde ste vyrastali, existuje ten strom alebo lavička cez potok, ktorú ste si pamätali ako dieťa. Idete späť, nájdete ich a sú tam. Cítite to tak, že je to váš strom alebo vaša lavička cez potok. To sú spomienkové vzťahy a sú to zanedbateľné maličkosti, ktoré sú však práve pre vás životne dôležité...

      -Niektoré veci, čo ste fotili na Slovensku a v zahraničí, boli rovnaké, nachádzali sa aj tu aj mimo Slovenska. Je rozdiel vo fotografovaní takýchto vecí?-

      Raz som na tému Slovensko a domov v jednej svojej knižke publikoval celostranovú fotografiu jesenného listu, ktorý spadol do trávy. A na tlačovej besede mi jeden novinár hovorí: "Pán Kállay, ale takú fotografiu by ste mohli nasnímať hocikde, aj v Kanade padajú zo stromov listy. Čo ste tou fotografiou chceli vyjadriť?" Ja som mu na mieste odpovedal: "Boli ste už v Kanade? On odpovedal, že nebol a ja som mu to vysvetlil: "Tak ak budete niekedy v Kanade, ovoňajte list, ktorý spadol a ľahnite si do trávy. A zistite, aký je to pocit. Potom, keď budete doma, tam, kde ste sa narodili, odkiaľ pochádzate, urobte to isté. Ľahnite si pod strom do trávy a ovoňajte list, ktorý spadol zo stromu. A uvidíte, ucítite, aký je to rozdiel... Keď ten list ovoniam v Kanade, je iný ako doma. Doma je doma. To je podľa mňa vlasť, je to trvalý návrat spomienok."

      -Akí sme, Slováci, Slovenky, podľa vás? Sme malicherní, veľkorysí, alebo ako každý iný národ na tejto planéte?  Nepochybne máme niečo, čo je pre nás doma špecifické...-

      Každý národ má svoje špecifiká, ale ľudia sú v podstate dobrí. Aj ľudia v pralese, len majú niekedy iné zvyky. Ale ak by som mal hovoriť o slovenských špecifikách, je to zložité, pretože by som rozhodne nechcel generalizovať. Ale začnem tými negatívami. Rozhodne sme národ závistlivý, sme ľudia, ktorí závidia úspech a peniaze druhému. Vystihuje to známe slovenské porekadlo: "Bože, keď mne skapala koza, daj nech skape susedovi krava..." A toto je vlastnosť, s ktorou som sa až v takej miere nikde inde na svete nestretol.

      -Inde vo svete je to inak?-

      Bol som napríklad v Amerike, fotografoval som v najväčších mestách. V New Yorku alebo v Mexico City, ktoré má okolo 30 miliónov obyvateľov. U nás to nie je zvykom, ale tam stretnete neznámeho a ten sa vám s úsmevom prihovorí: "Dobrý deň, ako sa máte? Máme dnes pekný deň, však?" Je to nesmierne príjemné... Ľudia sú tam na seba vľúdnejší. Američania sú priateľskí. A to už nehovorím o kultúre komunikácie vo Veľkej Británii alebo vo Švédsku či v Holandsku. Napríklad v politike na Slovensku, budem úprimný, mi najviac prekáža agresivita a taká vulgárna nevraživosť. Nemyslím si, že je nutné v politickom boji, aj keď debatujem s protivníkom, správať sa vulgárne. Veď aj v športe, v tvrdých športoch, napríklad v boxe, sa zápas skončí a súperi si podajú ruky. Najviac mi prekáža krajná nenávisť v politike, len preto, že máte iný názor na veci. Často by stačilo problém v pokoji rozobrať a vysvetliť si navzájom stanoviská.

      -Prečo ste rád doma? Čo sú pre vás pozitíva, ku ktorým sa rád vraciate zo svojich reportáží, z pracovných pobytov a z pracovných ciest, z akejkoľvek diaľky?-

      Ja som mal v živote mnohokrát možnosť emigrovať alebo žiť v inej krajine. Ale paradoxne, vlastne najviac kníh som urobil práve o Slovensku. V poslednom čase bola veľmi zaujímavá práca na téme skoro zabudnutých drevených kostolíkov, ktoré patria ku kultúrnym svetovým skvostom. Alebo som fotografoval gotické dielo majstra Pavla z Levoče. Veľa som toho po Slovensku pochodil a dobre poznám aj rôzne zapadnuté dedinky, kam ma práca zaviedla. Mimochodom, v týchto dňoch je inštalovaná moja veľká výstava fotografií našich drevených kostolíkov zo 16. až 18. storočia v Buenos Aires v Argentíne. Som na Slovensku rád. Toto konštatovanie nevzťahujem do nejakého fiktívneho národovectva, ale skôr si myslím, že náš národ je podnikavý a usilovný. Myslím na to, že sme postavili aj časť Viedne a časť Budapešti, vždy u nás žili šikovní a pracovití ľudia a to je vidno aj dnes.

      -Kde je to vidieť aj dnes?-

      Predovšetkým na najmladšej generácii. Je zaujímavé, že tá blbosť v politike a tej je tu veľmi veľa, akoby nevplývala na to, že mladá generácia má dnes dobré školy za sebou, veľa cestuje a veľa mladých ľudí je nesmierne šikovných a odborne zdatných. Mnoho mladých si aj tu uvedomuje, že peniaze nie sú všetko, že platí biblické: "Nielen chlebom je človek živý." Táto generácia už na sebe pracuje, na vzdelaní, na spôsoboch a na vedomí vzájomného spolužitia.

      -Máte skúsenosti aj z iných krajín. Nežili ste len na Slovensku...-

      V šesťdesiatych rokoch som dlhšie žil v Hamburgu, aj tam som mal veľký byt, mal som možnosť v Nemecku zostať. Moja situácia vyplývala zo statusu slobodného povolania. Vždy som túžil byť v tomto zmysle slobodný. Nechcel som nikomu trvalo pracovne podliehať, nechcel som byť pracovne podriadený. Túžba po nezávislosti zrejme začína v skúsenosti človeka, ktorého rodinu jednoducho vyhodili z bytu. A to som ešte nehovoril o tom, že nielenže nás vyhodili z bytu, ale môjmu otcovi dekrétom vzali penziu. Viete si to dnes predstaviť? Človek, ktorý celý život pracoval, nemal zrazu nárok na žiadne peniaze. Nastal problém, z čoho budeme žiť. Aj toto sú päťdesiate roky a súčasť života našej rodiny, ale aj mnohých iných. O tom sa stále málo vie, že to vôbec bolo možné. Kdesi vo mne toto všetko zostalo. Vedel som, že musím byť stále nezávislý a stáť na vlastných nohách, aby sa mi nikdy nestalo to, čo sa stalo môjmu otcovi. A s tým asi súvisí, že som nechcel zostať závislý na nejakej jednej konkrétnej redakcii.

      -Za tridsať rokov práce ste ako fotoreportér a ako fotograf módy dosiahli vo svojej tvorbe výrazné medzinárodné úspechy. Spolupracovali ste s najprestížnejšími časopismi. Len pre ilustráciu - ste autorom viac ako 400 obálok titulných časopiseckých strán...-

      Isteže, bol som aj ctižiadostivý, chcel som byť vo svojej profesii prvým. Nemyslím to v zmysle, že som sa chcel pýšiť niečím, alebo som chcel za každú cenu s niekým súťažiť. To nie, chcel som mať jednoducho vždy pocit, že som prácu, fotografiu, urobil najlepšie, ako som len vedel, že lepšie to už nedokážem. Samozrejme, že som sa aj porovnával. Mnohokrát som videl práce kolegov a pomyslel som si: "Bože, to je ohromné, to by som asi tak neurobil" alebo naopak: "Urobil by som to lepšie". Mal som mnoho zaujímavých a podnetných kolegov, všetko to boli fotografi, ktorí pracovali ako slobodní tvorcovia v slobodnom povolaní. Mal som šťastie, že aj mne to bolo súhrou okolností alebo osudom dovolené.

      -Ako spoločnosť sme si nedávno pripomenuli 20. výročie Nežnej revolúcie. Pri tej príležitosti ste krstili vašu najnovšiu knihu fotografií s textom básnika Ľubomíra Feldeka venovanú osobnosti Alexandra Dubčeka, jedného zo symbolov Nežnej revolúcie. Kniha sa príznačne volá Alexander Dubček, Posledná kapitola. Je dvadsať rokov v demokracii dôvodom rekapitulovať a zamýšľať sa?-

      Nepochybne. Očakával som určité spoločné spoločenské vystúpenie. Myslel som si, že budeme počuť od novembrových lídrov a terajších politických lídrov: "Revolúciu sme predsa neurobili len my, je to zásluha stotisícových davov, ktoré mrzli na námestiach. Skúsme sa dať všetci dohromady a spoločne si to uctiť." Nič podobné som však nepočul. Chápem veľa pocitov sklamania z tých osláv, no chýbalo mi spoločné vystúpenie.

      -Čo všetko obsahuje vaša kniha o Dubčekovi?-

      Kniha Alexander Dubček, Posledná kapitola vznikla z fotografického materiálu, ktorý som nasnímal pred revolúciou, až po tragickú smrť Alexandra Dubčeka a posledné zábery po jeho odchode na ľudí, ktorí si ho prichádzajú pravidelne ku hrobu pripomenúť. Prvú časť tvorí sedem alebo osem fotografií komunistických osláv, potom sú tam portréty Alexandra Dubčeka ako súkromnej osoby. Nasledujú zábery z revolučného obdobia a reality nasledujúceho porevolučného času.

      -Ako vznikali fotografie do knihy?-

      Fotografie som zväčša robil pre významné zahraničné časopisy. Zhodou okolností som ho fotografoval krátko pred jeho smrťou, jeho interview bolo vlastne v tomto zmysle aj testamentom Alexandra Dubčeka. Po jeho autonehode vznikali už len fotografie z nemocnice, ale tie by som určite nerobil. Nie som fotograf, ktorý zaznamenáva smrť. Nikdy som to nerobil, ani počas mojich reportáži v Arménsku.

      -Ako ste teda chceli Dubčeka podať? Čo bolo vašim cieľom?-

      S Ľubom Feldekom, ktorého poznám ešte ako študenta zo Žiliny, sme sa pri knihe zhodli na tom, že my dvaja nie sme politici. Takže dávať do knižky akékoľvek politikum by bolo nevhodné. Napríklad otázky, či mal byť Alexander Dubček prezidentom, alebo nemal, aké boli jeho rozhovory s Václavom Havlom, aké sú okolnosti jeho tragickej autonehody. I keď, samozrejme, ako súkromná osoba mnohé informácie poznám. Polemických kníh je dosť a historický odstup je možno ešte malý na to, aby sme si túto osobnosť nezaujate uvedomili v jej celom kontexte. Chceli sme predovšetkým podať obraz Alexandra Dubčeka ako politika a ako pozoruhodného človeka. Ja som mal naňho iný a svoj pohľad. Nebol oficiózny, fotografoval som ho voľne a prirodzene, bez akýchkoľvek strojených nánosov. Mám z tej knižky veľmi dobrý pocit. Obaja, Ľubo Feldek, aj ja, sme k nej pristupovali s veľkým pocitom zodpovednosti.

      -Čo sa pre vás osobne zmenilo za posledných dvadsať rokov? Bol to prevratný čas. Zmenila sa Európa a zákonite sme sa zmenili aj my. Čo vám prinieslo toto obdobie? Ako ste prežili roky po Nežnej revolúcii v Československu?-

      Tieto roky som tak ako doteraz prežil prácou. Nikdy som nechodil do kaviarní, možno na moju škodu, nemal som na to čas. Neustále som pracoval. Absolvoval som stovky reportáží a pracovných ciest. Chvalabohu, mnohé z nich som už absolvoval s manželkou, bolo to už možné. Prešli sme spolu aj bezpečnostne neisté teritóriá. Boli sme napríklad na ceste v Jemene, Ománe alebo v Jordánsku, či v Izraeli.

      -V Izraeli ste fotili aj nedávno...-

      Fotografoval som tam zaujímavú tému – náboženstvo počas jedného dňa. Nasnímal som Múr nárekov, kostol s miestom hrobu Ježiša Krista, islamské pamiatky v Jeruzaleme. Je fascinujúce, že na tomto mieste všetci veria v jedného Boha. Ja mám doma dlhé roky Korán. Mám naučených viacero súr, pretože je dobré poznať tradíciu, aby ste mohli debatovať alebo polemizovať na túto tému. Málokto vie, že kresťanský Ježiš je zároveň prorokom v islame. Síce nie s takým významom pre moslimov ako Mohamed, ale je prorokom. Ak sa zamyslíte, je to tristná situácia, že všetci sa na tomto mieste modlia k jedinému Bohu a potom vyjdú na ulicu a zabíjajú sa. Nafotografoval som jediný deň veriacich z hľadiska všetkých troch náboženstiev, ktoré sú aj pre nás dôležité.

      -Čo vás v živote napĺňa?-

      Život plynie predovšetkým prácou a jej ďalšími výzvami. Môj obľúbený citát pochádza od neznámeho autora, objavil som ho vo francúzštine. Týka sa, podľa mňa, rovnako fotografovania ako aj všetkého, čím žijeme. "Náplňou mojej fotografie je čas. Čas, ktorý uniká medzi prstami, čas, ktorý mi uniká pred očami, čas vecí a čas ľudí, čas svetla a čas citov... Čas, ktorý sa už nikdy nemôže opakovať..."

Zdroj: TASR