5. ročník • HLÁSKOSLOVIE • SPODOBOVANIE

Ahoj! Volaj ma Pĺšik lieskový. Ľudia ma takto nazvali a musím priznať – toto meno sa mi páči. Keď už pre nič iné, tak preto, lebo znie milšie ako dáky Plh obyčajný. Niektorí vravia, že sa podobám na maličkého medvedíka a že môj chvost pripomína veveričí. Nuž ak máš poruke môj obrázok, posúď sám. Mňa totiž tak ľahko neuvidíte. Väčšina zvierat, ako aj ľudia sú omnoho väčší a silnejší ako ja. Preto som od prírody plachý. Rád sa preháňam po planinách a šantím v korunách stromov. Cez deň zvyknem spať, no často ma zobúdzajú vrčiace monštrá. V noci vyrážam na lov, ale veľké chrobáky sú v poslednom čase čoraz utiahnutejšie, a tak sa napchávam hlavne lieskovcami. No tých však z roka na rok ubúda. Oberajú nám ich ľudia. Rád lozím na stromy a pozorujem hviezdy, no odkedy ľudia postavili veže, z ktorých sa šíria záblesky a ozývajú hromy, radšej zaliezam spolu s hmyzom do dier. Na druhej strane, aspoň sa v noci nemusím báť divých mačiek a dravcov. Aj tie sa trasú strachom pred nočným hromobitím. Ráno mám vo zvyku prebehnúť planinou a obzerať si nehybné telá zvierat. Často im pískam pri ušiach, aby som ich zobudil. Nikdy nevstávajú. Spachtoši! Vôbec si neuvedomujú, že keby ich ľudia našli, odviezli by si ich so sebou. Obvykle si staviam guľovité hniezda, ale v poslednom čase čoraz častejšie prespávam na konároch liesok. Najmä od nešťastia, čo postihlo bratranca Pĺšika. Spokojne si spal v senníku s rodinou, keď sa rozpútal požiar. Načahoval chvost, ale deti naň nedočiahli a prepadli sa hlboko do horiaceho sena. Pĺšica sa vrhla za nimi do plameňov. Po požiari sa z neho nadlho stal čudák. Už ho ani nebavilo pískať a najradšej sa prechádzal sám. Dúfal, že natrafí na niekoho, kto by ho zjedol. Ale ani vtáci a mačky naňho nemali chuť, keď videli, koľko smútku sa odráža v jeho očiach. Dnes je už veselší a za horami si hľadá novú rodinu. My Pĺšici totiž oveľa radšej pískame, šantíme s kamarátmi alebo naháňame Pĺšice, než smútime.