Učitelia sa denne stretávajú s neúctou a ignoráciou

Akí sú dnešní učitelia a čo ich motivuje k práci?

Učitelia, ktorí ostali na školách, väčšinou majú svoje povolanie a poslanie naozaj radi. Svedčí o tom aj fakt, že aj starší pedagógovia chcú napredovať a zaujímajú sa o moderné technológie, vedia pracovať s počítačom, internetom a podobne. Sú kreatívni a chcú dať svojim žiakom čo najviac, vedomostne aj výchovne. Nemotivujúce je však postavenie učiteľa v našej spoločnosti, ich finančné ohodnotenie je v porovnaní s inými štátmi EÚ naozaj biedne. Takže pre peniaze toto povolanie asi nerobí nikto a myslím, že ich ženie vpred naozaj len ich vnútorné presvedčenie.

Spomínali ste nízke postavenie v spoločnosti. Zneužívajú to aj žiaci?

Áno, žiaľ ani spoločenské ohodnotenie pedagógovia už nemajú. A to sa veľmi odzkadľuje na správaní žiakov. Nerozumejú, že učiteľ im chce dať vzdelanie, vedomosti, zručnosti. Žiaci majú pocit, že to v dnešnom svete vôbec nepotrebujú. To všetko vyplýva aj z rodinného prostredia. Keď si rodič neváži učiteľa, dieťa samozrejme tiež.

Musia mať pedagógovia väčšiu trpezlivosť s dnešnými deťmi?

Určite áno. To je spôsobené hlavne tým, že žiak nemá motiváciu k učeniu a dosahovaniu dobrých výsledkov, ak k tomu nie je vedený rodinou. Veď na čo by sa učil na lepšie známky keď netreba, aj tak sa dostane na gymnázium. A keď bude chcieť, dostane sa aj na vysokú školu, hoci bude ledva prechádzať so štvorkami. Učitelia sa dennodenne stretávajú s neúctou a ignoráciou zo strany žiakov, už len obyčajný pozdrav je niečo neobvyklé.

Ako môže učiteľ takéto neúctivé správanie riešiť?

Učitelia sa na hodinách veľakrát stretnú aj s vulgárnym vyjadrovaním žiakov. Pritom môžu dať žiakovi len zápis do triednej knihy, na čo žiak pokojne odpovie, že mu môže dať aj päťku, lebo je mu to jedno. Je veľa takýchto príkladov a príbehov a každý kto učí a učil by vedel o nich napísať knihu. To sa týka samozrejme aj pozitívnych situácií so žiakmi, len tie nie sú až také časté.

V čom je ešte vyučovanie náročnejšie ako kedysi?

Problémom je neustále sa meniaca legislatíva a veľa byrokracie. Učitelia napríklad píšu známky do klasifikačných hárkov aj do elektronických žiackych knižiek. Snažia sa vzdelávať a vrámci dosahovania vyššej odbornosti získavajú kredity, ale vedenie školy ich často nechce uvoľniť. Treba povedať, že napríklad cestovné náklady si učitelia hradia z vlastného vrecka. No a karta sa otočila aj v tom, že pravdu musí mať žiak a rodič. 

Prečo musia ,,mať pravdu“?

Pretože škola musí bojovať o každého z nich, keďže za žiaka dostáva peniaze. Ale samozrejme všetko závisí od vedenia školy aj spolupráce rodičov so školu. Uvediem príklad na účasti rodičov na rodičovskom združení – k siedmackej pani učiteľke sa príde informovať z 25 rodičov len 7. Môžeme potom tvrdiť, že rodičom na vzdelaní a výchove ich detí záleží? Je to na zamyslenie.