Agresívne správanie mnohí nenahlasujú

Miroslava Micjanová je riaditeľkou Základnej školy Ostredková v bratislavskom Ružinove. „Pred desiatimi rokmi sme mali žiaka, ktorý do školy prišiel s nožom,“ spomína si. „Našťastie sme žiakov naučili, že by sa mali čo najviac zdôverovať učiteľovi, ak vidia problém. Takto sme sa o tom dozvedeli a žiak napokon odišiel z našej školy,“ hovorí.
Dopĺňa, že problém sa tým podľa nej nevyriešil, iba sa presunul na inú školu. Micjanová považuje za dôležité, aby sa deti rozprávali s učiteľmi, a to na triednických hodinách či na etickej výchove.
Bývalý učiteľ Viktor Križo s jej názorom polemizuje. „Nie som presvedčený, že treba pracovať na tom, aby sa deti učili hlásiť takéto prípady,“ vraví Križo, ktorý pôsobí ako psychológ a terapeut v Centre poradenstva a prevencie v Bratislave 3. Je aj riaditeľom Inklucentra – Centra inkluzívneho vzdelávania. Čo teda podľa neho treba robiť? „Ak je v triede dobre nastavená klíma, je samozrejmosťou, že deti riešia problémy, neutekajú pred nimi, a ak treba, zapoja aj učiteľa,“ vysvetľuje.

Podľa Križa je dôležité vybudovať si s deťmi dôverný vzťah, nehľadať vinníka, byť transparentný. „Ak učiteľ reaguje hystericky, deti rýchlo pochopia, že sa problémy neoplatí nahlásiť. Taký učiteľ zvozí problémového žiaka a ocení tých, čo ho nahlásili. Naopak, decká treba naučiť, že všetci sa občas dostaneme do zlej situácie a je super, ak sa nájde niekto, kto nám pomôže. “ Nečakal by na to, kým mu deti problémového spolužiaka nahlásia, konal by proaktívne. „Keď vidím, že nie sú dobré vzťahy, niekto je izolovaný alebo sa rozbieha kyberšikana, situáciu treba riešiť. Nie robiť z detí detektívov.
“ Križo si spomína na situáciu, keď piatak na základnej škole prišiel do školy s nožom. Bolo to krátko po streľbe na pražskej Karlovej univerzite v decembri 2023. „Spravila sa z toho taká scéna, že to ublížilo žiakovi, pričom išlo o nevinnú vec. Deti sú niekedy naivné a len chcú vyniknúť pred spolužiakmi. Vo väčšine prípadov to nie je signál, že niekoho zabijú. Takí, čo to aj reálne spravia, si nôž do školy nedonesú a neukazujú ho spolužiakom,“ vysvetľuje.

MNOHÍ TO NECHAJÚ „VYHNIŤ“

Renáta, ktorej celé meno poznáme, ale chcela zostať v anonymite, pôsobila v školstve sedem rokov, učila na základnej aj strednej škole. „Na základnej škole je to so žiakmi s problémovým správaním horšie ako na strednej. Myslím si, že to môže byť tým, že na strednej škole na nich existuje páka – vylúčenie, kým na základnej nie. “ Zo školstva odišla pre prevládajúci pocit frustrácie. „Už som sa na to nemohla pozerať. Prichádzali vypäté situácie, ktoré ma časom vyčerpali. Vedela som, že deti za svoje problémové správanie nemohli, ale nemala som silu pomôcť im.
“ Mnoho učiteľov podľa jej slov problémy so žiakmi s agresívnym správaním necháva „vyhniť“. „Nič nenahlásia, neriešia to. Možno sa boja problém vyhrotiť ešte viac. Boja sa reakcie žiaka, ak by mu napísali poznámku alebo volali rodičom. Riskujú, že frustrácia žiaka sa nahromadí a spojí si to práve s nimi. Tento pocit pozná asi každý učiteľ,“ vraví.
Rozpráva o žiakovi, ktorý povedal, že na ďalší deň príde do školy s nožom a všetkých pozabíja. „Zapíšete to do EduPage, žiak dostane pokarhanie, no mnohým je to jedno, aj keď dostanú štvorky zo správania. Problém pokračuje a všetci dúfajú, že žiak sám odíde zo školy alebo to omrzí rodičov a dajú ho na inú školu, čo sa často stáva. “ Odišla zo školstva aj preto, lebo okrem dezilúzie v niektorých situáciách zažívala aj strach. „Áno, sú školenia, ako pracovať s hyperaktívnymi žiakmi, ale nikdy nám nehovorili, ako máme my ako učitelia ochrániť samých seba.